Doprava ZADARMO pri nákupe nad 100 €
Síce putovanie s bicyklami ale bez heroických výkonov, svetových rekordov a s nulou nastúpaných metrov. Ak vás prvá veta neodradila, ráčte sa pridať. Pohodlne sa usaďte, začíname ôsmimi stovkami kilometrov na tvar miesto. Času moc niet, štartujeme neskôr než sme chceli a v kalendári svieti zelenou iba päť voľných dní.
Prehupneme sa cez Západné Tatry, kľukatými hradskými preplávame Oravou a zabudnutým hraničným priechodom niekde medzi smrekmi vbehneme do Poľska. Chvíľku na západ a potom už točíme sťažne na Polárku. Putovanie Poľskom na moje prekvapenie ubieha obstojne, až posledných 300km je otravných, Slnko už svieti Američanom a pre nás zostal len dážď, ten by ale našťastie podľa nórskych meteorológov mal ustať a odplachtiť niekam nad more.
Je niečo po dvanástej v noci, keď sa v spätných zrkadlách strácajú svetlá nočného Gdańska. Náš cieľ je za rohom, už len „pár“ zákrut, necelých 100km k polostrovu Hel. Rád by som došiel až tam, nech nemusíme strácať čas ráno.
Polostrov Hel
– tenučký pás pevniny zabiehajúci 30 kilometrov do Baltského mora, ktorý má na svojich najužších miestach od jedného k druhému brehu len tri stovky metrov. Podklad tvorí jemný piesok, na ktorom dokážu rásť jedine borovice.
Konečne sme tu! Skúšame kemp. Plný! Nevadí, potiahneme ďalej k ďalšiemu. Plný, rovnako ako aj ten ďalší. No do prčíc. Je niečo po jednej v noci, keď nájdeme opustené parkovisko, ktoré bude miestom pre náš pojazdný hotel na túto noc. Rozložíme posteľ, vytiahneme spacáky a obzrieme okolie. Hneď za autom, len pár metrov od kufra je more východnej strany. Celkom nudné, za to z opačnej strany, niekde za vysokými borovicami počuť neutíchajúci hluk morských vĺn narážajúcich na pevninu. Pána! To musíme vidieť.
Po ruke je iba jedna čelovka, ďalšie netúži hľadať nikto, a tak vchádzame po pieskom pokrytej zemi medzi tmavé borovice za neustáleho hluku prichádzajúceho niekde z tmy pred nami. Počiatočné nadšenie akoby obmývali vlny prinášajúce neistotu z neznámeho. Zastavíme a túto časť expedície ponecháme radšej na ráno pretože hluk je taký silný, až naháňa strach.
Ja toho moc nenaspím. Je čosi po šiestej keď už nazerám do auta cez tmavé sklá a neviem sa dočkať chvíle, kedy sa konečne zobudí niekto ďalší. Maťa! Super. Postráži Maťka a mne už spod kolies bicykla „špliecha“ jemný piesok.
Je taký hlboký, že to po chvíľke vzdávam a bežím ku kraju lesa. Vyzerá to ako brána do nebies, len borovice, piesok, ja a cesta vedúca na horizont, za ktorý nevidím, ale tak ma láka zistiť, čo tam je až bežím tlačiac bicykel. Pánečku! Wow! Usmievam sa od ucha k uchu, híkam šťastím a užívam si tento moment.
Vľavo vidieť kilometre piesočnej pláže, vpravo ďalšie kilometre piesku a rovno predo mnou pláva Baltské more, ktorého koniec nevidieť. A úplne najneuveriteľnejšie na tomto okamihu je, že som tu úplne sám. Ale že úplne! Nádhera, ktorú vám neviem dostatočne opísať. Chvíľočku pobieham po mokrom piesku od vĺn sem i tam ako pacient psychiatrickej liečebne na úteku a už letím späť k autu. Toto musia vidieť aj ostatní!
Nahádžeme do seba raňajky, čaj a už aj sadáme na bicykle. Celým polostrovom vedie cyklochodník, ten my však na pár kilometrov meníme za východné pobrežie a užívame si vlny. S Maťkom sa rozhodujeme okúpať, ale pretože nás nebaví sa zobliekať, hodiť sa do mora, obliecť sa a o pár metrov ďalej sa zas zobliekať, prejdeme po pár namočeniach do režimu “Robinson” a oblečkom sa už netrápime. Nik tu nie je, úplná samota.
Keď nadobudneme úsudok, že vĺn bol dostatok, hodíme na seba handry, pretlačíme bicykle lesíkom na druhú stranu tohto piesočného pásu vnoreného do mora a pokračujeme cyklochodníkom k hlavnému mestečku na konci s rovnomenným názvom – Hel. Ešte pred tým, ako sme sem vyrazili, stihli sme prelúskať pár článkov o vychýrených rybích špecialitách a keďže zdolávať hodinu morské vlny dalo zabrať, stáčame do prvého rybieho baru. Fíha. S Maťkom len pozrieme, čo sa ukrýva v presklenom pulte a s pozdravom radšej vycúvame, Maťka je odvážnejšia a nechá si na tanierik naložiť tri rôzne druhy v podstate surových plodov mora.
S chlebom ako tak dokážeme požuť kocky marinovaného tuniaka, no subjektívne, klobása je lepšia. Stúpame ďalej! Kým na západnom brehu sa okrem vĺn skoro nič nedeje, ten východný prekypuje životom. Je tu kopa kite surferov – tých s takými padáčikmi, móla s turistami, stánky, reštaurácie… Cyklochodník lemuje iba tráva, more a elektrické kolobežky pohádzané po priekopách. Zdieľaný systém týchto vozítiek sa tu evidentne vymkol spod kontroly. Čo sme si všimli, prevádzkujú ho tu minimálne tri firmy a ten bordel z nich je naozaj zarážajúci.
Cestou nájdete odbočky k pamiatkam, alebo napríklad k vojenským bunkrom, ktorým neodoláme. Zamkneme bicykle, len tak v tráve, kúpime lístky a prejdeme sa okolo zákop, ostnatých drôtov i vnútrajškom bunkrov, aby sme z nich opäť vyliezli s poznaním, ako je nám dnes všetkým v Európe dobre, bez toho, že by sme si to uvedomovali.
Vojenské múzeum v závere ostrova aj záchranná stanica tuleňov sú, žiaľ, pri našom príchode už zatvorené. Tulene sem privážajú z rôznych lokalít, pokiaľ im treba pomôcť, alebo sú na život v prírode príliš mladé, prichýlia ich, vykŕmia, uzdravia a pustia späť do voľnej prírody.
Ľudí na chodníku delí od týchto stvorení len betónový plot, a pretože som tohto tvora asi ešte nevidel a mám skoro dva metre, je mi jasné, prečo mi ich pánbožko nadelil. Pomôžem si lavičkou pri múre a už nazerám na vyvaľujúce sa tulene pri bazéne. Maťko je po mne, dáko prestrčíme nad plot aj jeho hlavu a môžeme pokračovať. Stánok s trdelníkom z Levíc, pokecáme s babami, jeden zjeme a je čas ísť späť. Autom sa premiestnime trošku ďalej na väčšie parkovisko, kde budeme spať dnes. Je tu ešte pár ľudí a celkovo vládne pohoda, ktorú zavŕšime fľašou vína. Dobrú noc.
Ráno lejak. Nebudeme tu trčať v aute. Štartujeme a vraciame sa do mesta Gdańsk, ktorým sme prechádzali včera v noci. Kamarát Rasťo, ktorý tu bol pár dní pred nami posiela adresu kempu iba niekoľko km od centra mesta. A musím povedať, že to bol parádny tip. Ja kempy moc nemusím, ale toto bola naozaj iná liga. Našli sme si miesto pod borovicami a na toaletách alebo sprchách bol skôr ako bordel a špina, problém nestretnúť sa s upratovačkou. Musím udeliť nekonečno hviezdičiek.
Auto odparkované nachystané na nocľah, bicykle zložené, vyrážame! Len zhruba sto metrov od brány kempu je cyklochodník, ktorý nás úplne intuitívne zvedie až do centra mesta. Tu bicykle zamkneme o most na kraji pešej zóny a hor sa nasávať. Samozrejme, myslím atmosféru. Ľudí kopa. Vravíme si, že ak nechytíme koronu tu, tak už nikde. Po roku, ktorý sme sa mali snažiť držať ľudí od seba na dĺžku vidiel, je to náramný šok z presadenia. Ale k mestu, či skôr jeho centru. Úžasné. Miestami sa v duchu musím prefackať, ty kokos, my sme naozaj v Poľsku?
Mrkneme útulné malé obchodíky, prejdeme okolo reštaurácií, prevezieme sa loďkou na druhý breh, ohmatáme loď v múzeu až spoza striech vykukne ruské kolo. Po chvíľke prehovárania nahovoríme aj Maťku a staneme si do radu. Keď sa konečne dočkáme, kabínka naberá výšku a veselo sa hojdá nad asfaltom, ktorý je čoraz ďalej.
Túto atrakciu sme v zdraví prežili, počkáme, kým sa sklopí padací most a už aj mierime k múzeu druhej svetovej vojny. Mala by to byť jedna z najväčších peciek Európy, na ktorej realizáciu pošla len nedávno jedna miliarda. Pretože my múzeá môžeme, toto si rozhodne nenecháme ujsť.
Scupkáme do podzemia, kúpime lístky a batožinu musíme pred vstupom odložiť do skriniek – mimochodom zadarmo. No a už to začína. Obrovská moderná stavba nás vedie postupne od čias, kedy ešte veľa ľudí nechápalo, že časy sa dokážu rýchlo zvrtnúť len preto, že slušní sú ticho a blbci hulákajú.
Začínate v pokojnej večernej uličke poľského mestečka, postupne pribúda nenávisť, zbrane, zoznamy, nútené transporty, likvidácie až sa po dvoch hodinách ocitnete v podobnej uličke ako na začiatku, ktorá je ale kompletne zničená… Áno, myslím si, že takto majú vyzerať múzeá. Toto je to, čo by sme mali občas vidieť všetci.
Vonku zrazu leje. Bežíme pod prvý dáždnik na terase pred čínskou reštauráciou, ktorá je najbližšie. Celkom dobre to stíhame, lejak postupne ustane a milému personálu nemôžeme dať košom. Absolvujeme tu večeru sledujúc tmavé mraky valiace sa ponad strechy úzkych ale vysokých domov charakteristických pre tieto severské prístavné mestá.
Cestou k bicyklom obdivujeme, ako sa mesto mení. Pracuje tu niekoľko žeriavov a hoci stavajú nové budovy, svojim charakterom a výzorom pasujú k starému mestu, prvýkrát si uvedomujem, aká môže byť moderná architektúra zaujímavá. To už ale padajú z neba ďalšie kvapky, odomykáme bicykle a v zhusťujúcom lejaku šmárame do kempu.
Po chvíľke leje ako z krhly, zastavovať už nemá cenu. Je tma, svetlá nemáme, ale našťastie celý čas drtíme po cestičke pre cyklistov. Situácia vyzerá zúfalo, chodník sa pár krát zvlní vpravo vľavo až zostávame stáť v prostred noci na jeho konci v nejakých kriakoch.
Kde to sme do prčíc? Čeknem navigáciu, vyberiem mobil, ale ten ani nezasvieti. Ups. V diaľke vidieť svietiť nejaké stánky a ľudí schovávajúcich sa pod slnečníkmi. Skúsim sa spýtať hneď prvého, či nevie, kde je kemp, ale chlapík je cudzí odniekiaľ mimo. Mimochodom. Stále leje. Ešte máme v zálohe Matin telefón. A tak stojíme v tme na akomsi parkovisku, totálne mokrí v kvalitnom daždi, ktorý sa nechystá skončiť a rozmýšľame, čo ďalej so životom.
Mobil síce máme, ale netušíme, ako sa volal kemp ani akú mal adresu, lebo tú mám vo svojom mobile. Uprostred tejto zaujímavej ale nie príjemnej situácie nás prekvapí Maťko a vysúka z hlavy aj názov, aj adresu. Áno! Zadáme do GPS a zisťujeme, že sme len prefrčali odbočku do tmy a kemp je od nás 300 metrov. Sme zachránení!
Piesočné duny
Cez noc dážď ustal a meteorológovia to dnes dávajú 50 na 50. Zjeme raňajky pod borovicou, popozeráme mapy aj fotoaparát, ktorý si užil včerajší nočný výlet v batohu a vyzerá, že to bol naň prisilný zážitok. Skúsime sa opäť vymotať z mesta a zamieriť opäť na východ, kde by mali byť najväčšie pohyblivé pieskové duny v Európe.
Kľukatíme sa cestami až k mestečku Leba, kde to tiež celkom žije turistami podobne ak nie aj viac ako na Hel-e. Parkujeme za pár zlotých ešte v meste, pretože parkovisko pri vstupe do národného parku je beznádejne plné.
Zvesíme bicykle a ťaháme po cestičke lesom popri pobreží. Najskôr sa na ceste stretávame iba s cyklistami, pešiaci majú chodník mimo, ale zhruba v polovici tejto cca päť kilometrov trvajúcej jazdy sa cesta zúži a pridajú sa chodci. Hotová India. Cyklisti tam aj späť, kočiare, chodci smerujúci na rovnaké miesto aj tí, ktorí ho už videli a stúpajú naspäť… Zaujímavý dopravný chaos.
Prínos pre cyklistov je vybudované parkovisko na konci cesty. Platené. Je jedno koľko. Proste platené a my všetci sme len ľudia. Pár metrov pred ním vidíme v lese naukladané desiatky ak nie stovky bicyklov jeden cez druhý a cez tie tretí, ktorých majitelia sa rozhodli ušetriť za parkovné. Neodoláme, pridávame sa a naše haraburdičky zostávajú tu.
Piesočné duny v Poľsku ľudia prezývajú aj poľská Sahara. Ich rozloha neustále rastie, dnes tvorí až 500 hektárov s najvyššou dunou, ktorej vrchol stúpa 30 metrov nad more. Pod tonami piesku už našla svoj koniec jedna dedina a tiež borovicový les vysadený na zabránenie pohybu. Duny sa ročne posúvajú o 3 až 10 metrov.
Pri vstupe na pieskové duny je fajn sa vyzuť a pokračovať bosý. Chodníček vydupaný v piesku nás vyvedie na chrbát prvej duny, odkiaľ precupkáme na najvyšší bod ďalšej. Teraz je tu hodne ľudí, ale ak máte možnosť spať v aute bez nutnosti cestovať, vyraziť sem večer bicyklom môže byť celkom romantické spestrenie večera.
Každopádne toľkoto piesku pokope som ešte jakživ nevidel. Vľavo je more, v strede veľké kopy piesku a vpravo zelený les, ktorý postupne požiera piesok a z jeho najnovších obetí trčia k nebu len suché konáre korún. Ak sa nudíte, špeciálnym zážitok sú preteky v behu dolu kopcom…
Už bez behu, ale za to na bicykloch mierime späť. Zhruba v polovici cesty je múzeum približujúce obdobie, kedy sa aj na tomto mieste uskutočňoval vývoj a testy nemeckých rakiet V2 a mimochodom, na tomto piesku si nacvičovali postupy, ktoré potom uplatňovali počas vojny v Afrike. Celkovo je toto pobrežie poznačené vojnou a bunkre na pláži stretnete len tak, hocikde opustené.
Vydať sa na cestu domov odtiaľto a ešte k tomu poobede už nemá žiadny význam. Vrátime sa do kempu v Gdańsku, užijeme si ešte jeden večer v meste a skoro ráno nabiehame na diaľnicu smerujúcu domov. Sever Poľska nás prekvapil v dobrom zmysle. Ceny sú tu naozaj ľudové, za obed pre troch v samotnom centre mesta zaplatíte spolu s koláčom a pitím do 30 eur, káva + limonáda + čokoláda + tri koláče v bočnej uličke s komornou atmosférou a pouličným umelcom hrajúcim na gitaru obďaleč je zážitok za šesť eur.
Hoc píšem o cenách, nie to je dôvod pre ktorý by ste sa sem mali vydať. Je tu jednoducho krásne a ak nemáte každý výlet spojený s trhaním rekordov a stovkami nadupaných kilometrov, myslím, že sa vám tu bude páčiť tiež. Ešte sa vrátim k poslednému večeru v meste. Cestou do kempu pádime už nám známym chodníčkom pre cyklistov, kde inak pri každom križovaní cesty vás šoféri registrujú zďaleka a zastavujú bez potreby semaforov, ale nie to som chcel.
Stúpame do kopca, vľavo listnatý les a vpravo cesta s koľajnicami pre električky, keď tu niečo zašuští v lese. Pozrieme tam a čo nevidíme? Los! Skoro som padol na zadok. Túžil som ho vidieť v Nórsku, Fínsku aj Švédsku a nikde sa mi to nepodarilo, až tu – vedľa električiek. Gdańsk proste prekvapí 🙂
