20 000 tisíc priateľov na Bicyklom po Slovensku

Dnes sme prekročili na facebooku hranicu 20 000 priateľov a spomenuli sme si, čo všetko sa nám za ten čas podarilo zažiť. Tu je celý náš príbeh, alebo aspoň to najpodstatnejšie z neho.

Bicyklom po Slovensku mala byť pôvodne len relácia do regionálnej televízie v Ružomberku, kde som v tom čase pracoval aj s Peťom Kravčákom. Ten sa stal súputníkom v začiatkoch.

Peťo pri nahrávaní komentáru do jedného z našich prvých videí. Vždy sme si vyhliadli lokalitu, vybrali sa tam sa s bicyklami, kamerou, statívom… no bagáže za vagón. Dnes to zmáknete s jednou gopro. Prešli sme trasu, natočili materiál.

A tak to začalo. “Zbieranie” a objavovanie nových miest Slovenska s bicyklom a väčšinou aj batohom ako prasa. Spočiatku sme sa držali v okrese, predsa len odviezť dva bicykle na našich malých autách bol celkom zážitok.

… občas to nebolo len o bicyklovaní. Keď sme si už zvykli na tie batožiská, také lyže nás nemohli rozhádzať. Tu konkrétne skoré ráno pred jarnou lyžbou v Žiarskej doline.

A jazdili sme stále…. Či leto, či zima, či slnko, či dážď. Furt bolo treba kŕmiť stránky, ktoré sme si vymysleli. Stále sme spolupracovali a do dnes to trvá so značkou Rock Machine, odkiaľ občas poslali na vyskúšanie nejakú novinku a tak to premáhanie sa, vyraziť do nečasu, nebolo až také náročné.

Popri zbieraní obsahu sme zviezli pár zaujímavých stopárov.

Ako čas plynul, naučil sa bicyklovať aj malý Maťko – môj syn. Najskôr len tak, potom nejaký ten rok bikros, kde chytil základy a tak sme sa neskôr nebáli vyraziť aj na nejaký zaujímavejší trail. Bicykle sa stali súčasťou našej rodiny až natoľko, že minulý rok zahlásil, že mu ničia život. Možno má trochu aj pravdu a tej práce sme nosili domov priveľa.

Vymysleli sme súťaž Cykločin, kde cyklisti urobili po celom Slovensku kopu parádnej práce, postavili mostíky, studničky na vodu, vyzbierali smeti. Bola to asi tá najmilšia súťaž, akú sme kedy robili. Myslíme, že by sme sa k tomu mohli vrátiť.

Pretože tak trochu naše korene vedú k videu a televízii, dostali sme možnosť robiť film o vtedy najťažšom triatlone na Slovensku – Oravaman. A bola to perfektná skúsenosť s perfektnými ľuďmi. Veď napokon, dá sa stále pozrieť.

Vytrepali sme bicykle na všakovaké kopce Slovenska. Občas sme asi aj niekoho nazlostili, lebo také sa u nás nesmie. A možno preto nás to tak baví… Je to ako kradnúť jablká zo záhrad susedov.

Ale nerobíme to preto, aby sme niekoho vytáčali. Jednoducho tie naše oficiálne cyklotrasy sú u nás celkom nuda. Vrátane tých v národných parkoch.

A ako sme rástli a vás bolo stále viac a viac, potrebovali sme priestor, kde by sme sa pomestili. Našli sme domček v Liptovskom Mikuláši, ktorý sa stal našou základňou, prácou, hniezdom, miestom na pokec aj stretnutia.

Netrvalo dlho a začala nás sem chodiť točiť telka. Teda nie jedna, všakovaké. Pretože sme si dokázali vždy vymyslieť niečo zaujímavé. Alebo sa redaktorkám páčil Juro? To už nevieme.

A občas sme zas mohli pre telku tak trochu točiť aj my, keď sme máličko helfli pri nakrúcaní seriálu o trailoch na Slovensku pre reláciu Extrémne v horách  s Rasťom Hatiarom. Boli to zaujímavé dni plné srandy.

Od začiatku sme robili cyklovýlety. Najviac sme sa našli v tých štvrtkových po práci, kedy sa pri predajni zbehnú cyklisti a spolu sa vyberieme niekam Liptovom, kým nezapadne slnko. Je to pecka a v tomto roku – teda 2020 sme myslím od jari vynechali iba dva štvrtky, inak sa pedálovalo vždy a vždy so slušnou kôpkou ľudí. Perfektné! Ozaj. A vždy zadarmo 🙂

Spoločné výjazdy sú vždy super!

Lenže, musíme sa priznať, občas chodíme radi aj sami. Úplne sami. Keď sa o nikoho netreba starať a hlava si môže ísť svoje. Takto dáko vznikol nápad na náš zimný pretek – Cyklonárez.

…ktorý sa stal najlepšie značeným a určite aj najlepšie zabezpečeným zimným cyklistickým pretekom u nás. Pomáhajú nám s tým chalani z Horskej záchrannej služby, ktorých je na preteku každým rokom viac a viac.

A všetci si to poctivo odmakáme. Nič tu nenechávame na náhodu a nič by nešlo bez kopy úžasných ľudí, ktorí neváhajú obetovať svoj čas a často aj financie, robiť v zime, mraze, vetre len za polievku. Všetkým strašne ďakujeme!

Aj vďaka vám sa Cyklonárez stal nie len najťažším zimným pretekom cyklistov v strednej Európe, ale hlavne najzábavnejším! Pre nás je to vždy najpeckovejší víkend roka, ktorý po mesiaci skončí pivom v kuchynke alebo koncertom.

..a že to pivo nemáme na čom voziť, si všimli aj v samotnom Forde. Tak nám už každoročne pomáhajú zapožičaním svojich terénnych mašín Ranger. Je to skrátka celé o partii ľudí, ktorí sa rozhodnú viac robiť ako rozprávať.

Preto je smutné, keď niektorý odídu a nám zostane voľné miesto, ktoré nedokáže nik nahradiť. Roman bol súčasťou nášho preteku každý rok.

aby sme na neho nikdy nezabudli, rozhodli sme sa blízko štartu vysadiť nový les s jeho menom. Takto bude na štarte vždy tak trošku s nami.

Čo sa nám ešte podarilo? Medzi top momenty patrila aj brigáda pri kopaní trailov v Lechnici, ktorá sa stala našou srdcovkou. Pánečku. Tam sme prvýkrát pocítili silu našich facebookových stránok, keď sme videli, koľko ľudí s motykami sa rozbehlo do lesa.

… boli sme aj pritom, keď zvolili Trumpa a ten si potom  4 roky užíval svoju šialenú jazdu a zdá sa, že práve dnes je v poslednej zákrute…

Boli sme pri mori, vypili u nás veľa žinčice. Áno, aj toto všetko sme stihli 🙂

Juro sa dal na skialp. Hneď sa hodil do bokov Nízkych i Západných Tatier. Chytilo ho to až natoľko, že sa rozhodol zlomiť si nohu, aby bol zaujímavejší. Domov vrtuľníkom a v práci sme ho videli prakticky až na konci sezóny.

Ale narodila sa mu dcérka Emma (tie lyže si stihol kúpiť ešte predtým)

ktorá dnes už začína odrážadlovať a kde tu sa vyskytne aj na našich spoločných jazdách vo štvrtky.

Spoznali sme Dominiku. Skromné žieňa z Elite model. Ani veru nevieme, čo ju viedlo k tomu, že kývla po veľkom svete modelingu na fotenie u nás v servise s amatérskym svetielkom a vybavením.

ale je fajn, keď ľuďom sláva nestúpne do hlavy. Takých máme radi. Domča dnes už šéfuje brutálnej sieti obchodov s oblečením na Slovensku, ale keď pekne poprosíme, nájde si pre nás čas 🙂

Inak ako sme písali o tom Forde. Tak si na nás spomenuli aj v lete a požičali nám túto parádnu káru. V zime sme so šéfom na Cyklonáreze aj niečo vypili a na rovinu povedal, že auto nám asi nikdy nedajú, ale ak sa bude dať, aspoň nejaké požičajú, keď bude treba.

Hneď sme začali študovať odbornú literatúru o tom, ako zvrátiť nepriazeň osudu… Nebudeme si predsa autá stále požičiavať.

Obložili sme drevom náš “domček” – teda predajňu. Vyzerá teda podstatne lepšie, ako keď na nej visela mokrá omietka. Teraz je sem už radosť vstúpiť.

Podporili sme kopu akcií, ľudí, pretekov… a to nás teší. Máme tak pocit, že niečo vraciame a nejdeme len ten klasický podnikateľský model: tu máš tovar, navaľ prachy.

Nepijeme často. Skoro vôbec. Ale oslávili sme s vami nejaké tie naše výročia.

A inak? Inak sme stále v horách. Na jar nám to moc nejde, lebo sa snažíme makať v predajni a spojazdňovať  bicykle našich zákazníkov, ale ako leto skončí a hory zatiahnu mraky, sú naše chvíle.

A napokon sme to auto dostali!!!!!!!!!!!!!!!  Ale o tom inokedy v samostatnom článku. Každopádne máme z noho obrovskú radosť a tešíme sa všetky výlety v budúcom roku.

Najhlavnejšie na tom všetkom za celý ten čas je, že sa nám dobre spí. Nikdy sme nikoho vedomky nezavádzali, nepodviedli, neuškodili. A to je na tom celom to najdôležitejšie. Ďakujeme vám, že ste s nami, že každým svojim nákupom u nás nám dávate vietor do plachiet. Tak teda NA ZDRAVIE!