Naše výlety

23. ročník Vysokohorského duatlonu o cenu Žiarskej chaty

Pár fotografií z vydareného 23. ročníka duatlonu v Žiarskej doline, kde sme boli za generálneho partnera. Ako jedno z mála podujatí začal duatlon svoju históriu pekne poporiadku – nultým ročníkom. To som bol tuším siedmak na základke. Pamätám si, že vtedy boli všetci pretekári odmenení tričkom s logom. Či tento poznatok bol hnacím motorom túžby si už nepamätám, ale o rok sme stáli na štarte aj my – ja a kamoš Janko.

Trénoval som vtedy na vytúženom horskom bajku – Alpina – taký s hrubými rúrami, vážilo to tuším 14 kíl. Ak sa nepletiem, boli sme vtedy na štartovej listine najmladší. Žiaľ, ten rok dostali všetci „iba“ čelenky, ale o to nešlo. Bola to pre nás prvá veľká športová udalosť. Pedáloval som každý deň,  Janči behával v starých otcových vibramkách, ktoré vedno vážili hádam dve kilá, nosili sme večer čiapky a nik nám nemusel vravieť, aby sme sa obliekli. Sami sme vláčili okolo pásov mikiny pre prípad večerného chladu, len aby sme nedajboh neochoreli pred štartom.

Napokon sme to dobojovali niekde do polovice štartového pola. Bola to paráda, ktorá nám obom zmenila život. Dostali sme sa do partie, kde sa ľudia jeden nad druhého nepovyšovali, skôr nás ako mladých zasranov povzbudzovali, hoci sme sa výkonmi nemohli rovnať so všetkými borcami. Občas sme dostali zľavu na nejaký tovar od chalanov v ITOCE  (športový obchod v meste), doma nám tiež nikto nestál v ceste a parádny bol aj náš učiteľ telesnej výchovy Janko Žuffa, ktorý nás po škole alebo cez prázdniny brával so sebou na Žiarsku a poradil, kde si dať aký prevod, čo robiť, ako bežať…

Dnes je duatlon už oveľa ťažší a rýchlejší pretek. Za svoju históriu trikrát menil miesto štartu, čím sa predĺžila cyklistická časť a časovo sa zrovnala s tou bežeckou. V úvode boli cestné bicykle zakázané, dnes je to jedno už jedno a hádam dobrá polovica na štarte sú cesťáky. Darmo, cez dediny po dobrom asfalte im to frčí lepšie a na rozbitej asfaltke v doline to už väčšinou udržia.

Čo zostalo celých 23 či vlastne 24 rokov je prekliate stúpanie pod tretím mostom. Človek už sotva vidí na cestu, vyrúti sa spoza zákruty a prásk! Kopec ako prasa.

Potom ešte prejazd dreveným mostom a do cieľa cykločasti zostáva posledný kilometer. Ako inak v stúpaní. No to už dáko ide, vidieť chatu, počuť cieľ. Lenže ten sa blíži pomaly. Posledné esíčko a konečne sa za zákrutou ukáže parkovisko s bielou čiarou označujúcou koniec trápenia – teda pokiaľ idete štafetu a beží niekto iný. Ak ste jednotlivec, uzreli ste v tomto mieste len polovicu trápenia.

Ale vlastne o nič nejde. Je to snáď len pokus prekonať sám seba, porovnať sa s minulým rokom, uzavrieť dlhšiu či kratšiu prípravu. V každom prípade je to cieľ a človek sa cíti tak nejak inakšie ako vo všedné dni. Hrdo? Asi áno. A pri tom je  úplne jedno, aký čas kto zajazdil.

Celý duatlon je výnimočný svojou atmosférou a parádnou organizáciou v zákulisí. Chalani aj baby z SK-Žiarska dolina to robia predovšetkým srdcom, veď ono to u nás vlastne inak robiť ani nejde. Prostredie, atmosféra a tento rok aj počasie vytvorili vedno opäť perfektnú akciu a my sme radi, že sme sa jej mohli zúčastniť aspoň ako sponzor. Ďakujeme a gratulujeme všetkým pretekárom.

Jeden komentár ku článku “23. ročník Vysokohorského duatlonu o cenu Žiarskej chaty

  1. Pavol Bačík píše:

    Pekne napísané, Žiarsky dutalon, to je zážitok, nie každý pretek sa končí v nadmorskej výške cez 1900 m. Veľké uznanie všetkým športovcom ktorí pretek absolvovali…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *