Naše výlety

Ako sme Extrémne v horách točili

Začiatok príbehu začal ako to už na Slovensku býva veľmi jednoducho. Volá Rasťo. Čau, kde si? Na pive. Príď. Idem.

Stručný úvod do príbehu by sme mali za sebou. Rasťo prišiel s koncepciou zaradiť do relácie RTVS Extrémne v horách pre tento rok štyri časti o jazdení na Slovensku (ale nemusíme sa obmedzovať). Všetko podstatné sme dohodli skôr než stihla padnúť pena a tak sme sa vrhli do výroby. Teda skôr Rasťo, my sme zohnali chalanov, nejaké vybavenie a ja som si zobral na starosť komparz.

Zladiť dnes dvoch ľudí je väčší problém ako postaviť načierno hotel v Jasnej, ale podarilo sa. Nakladáme bajky na svoje Fordy a hurá smer východ. Pre prvé dve časti sa rozhodujeme zozbierať materiál na východe SR. Prvý deň venujeme Cyklostopám v Starej Ľubovni, večer sa prehupneme cez kopce do Lechnice a ďalší deň pojazdíme zas tam.

Pod Ľubovnianskym hradom sa napokon zlezieme šiesti. Traja jazdci pre kameru Šimon, Bobo, sorry, tretie meno si napamätám, Miloš, čo by hlavná hlava Cyklostôp a vedúci miestnej partie, kameraman, režisér, strihač, nosič, cyklista Rasťo a moja maličkosť v tomto príbehu ako záznamník pozadia.

Ako je už zvykom na všetkých akciách naberáme sklz hodinu ešte pred odchodom z LM. Po príchode do Ľubovne pred desiatou už slnko riadne pečie a sľubuje horúci deň. Stúpame pod hrad, prvý záber, trochu lesom nasleduje druhý, tretí, rozhovor, výšľap a tak dookola. Čo stojíme? Točíme. Obdivujem mentálnu silu Rasťa neustále skladať batoh hore dole, vybrať nejaké technické čudo, zladiť ho s kamerou, pobehnúť pár krokov, rozložiť, zavrieť batoh a o pár metrov ešte raz, ešte raz….

Konečne „dobijeme“ odpočívadlo na vrchole a ide sa jazdiť. Vlastne nie tak celkom. Túto zákrutu. Ešte raz. Ešte raz. Ešte raz. Poďme kúsok nižšie. Tu je to dobré. Ešte raz. Ešte raz….. Ty vole, na čo som si ja vlastne dával chrániče?

Miloš sa drží pri nás, občas odbehne potiahnuť auto, zachráni nám život chladeným nealkom, jedlom a len čo si ľahnem na asfalt, Rasťo velí vpred. Zákrutu za zákrutou zídeme dolu s dvoma pádmi, nekonečnom gigabajtov dát, množstvom mojich nepodarených fotiek a tak. V Ľubovni urobili od mojej poslednej návštevy kus práce a naďalej im moc fandím. Nás už čaká presun do Lechnice, kde musíme stihnúť starostu ešte dnes – zajtra má v pláne rodiť. Teda nie on, i keď kto vie, to jeho brucho sa mi nezdá, ale kľúčovou osobou zajtrajška je jeho priateľka.

Jožo Musala je u mňa starosta sveta. Nebicykluje. Vedie maličkú dedinu Lechnica a napriek tomu postavil tri krásne singláče. Svojimi rukami a s pomocou pár nezamestnaných. Samozrejme, bez bágrov. Len motyky, čakany a dáke lopaty. Cítime sa ako králi. Vybavil nám ubytko na súkromí v Zamaguskom dome s bazénom.  Pecka! Rasťo natočí rozhovor a režeme nižšie do krčmy na nejaké večerné pivo a večeru. Kuracie krídelka + hranolky tri eurá. Opakujem. Tri eurá. Lechnica je iný svet.


Radi by sme ešte využili bazén, ale po celom dni v horúčave nás rozoberie a tak ešte chvíľku pokecáme, rozoberieme plán na zajtra, dáme nabiť, čo sa dá a hajde spať. Príjemné ráno strávime čakaním, kým sa všetci pobudia a dorazí Janči Kočiš. O ôsmej je tu. On aj horúčava. Ani psom sa nechce štekať. Kúpime nejaké raňajky v malom obchode, Rasťo zvarí kávu vo svojom karavaníku a ide sa. S výšľapom už nestrácame toľko času ako včera nuž sme hore o kusisko skôr. Prvú dáme Špicu – trail po lúkach s nádhernými výhľadmi.

Zima mu dala zabrať a nešetria ho ani kravy, ktoré sa tu občas pasú. Keby som išiel len sem, asi by som bol sklamaný. Našťastie sú v zásobe dva traily v lese a práve do nich vkladáme všetky nádeje. Zožujeme obed, po ktorom sa nám nechce ešte viac ako po tom včerajšom od Miloša 🙂 a už míňame dvoch psích kamarátov na konci dediny, ktorí len ležia na tráve tesne pred smrťou z úpalu a keď nás zbadajú, len lenivo zdvihnú hlavy s otázkou v očiach: „čo ti j.be“?  Vydrtíme na vrch a vyberáme Griftof. Griftof? Teraz neviem, ten najstarší. Trail sa kľukatí lesom, my s ním v príjemnom tieni lesa sme aj zabudli na ranné smažanie. Sfrčíme lesom, prebehneme krásne zvlnenia v lúke nad Lechnicou a je to za nami. Čas baliť.

Nahádžeme smradľavé veci do auta ako príde, bicykle do držiakov, prázdne fľaše od vody a batohy na sedlá spolujazdcov a dve kompostové súpravy sa dajú do pohybu. Bolo to super. Veľká vďaka Šimonovi a Bobovi za dva dni, ktoré obetovali aby nám zajazdili, a všetkým, ktorí sa o nás postarali a akokoľvek nám pomohli. Dal by som si to ešte raz. Ešte raz. Ešte raz….

Jeden komentár ku článku “Ako sme Extrémne v horách točili

  1. ivo píše:

    Super článok aj fotky. Tú Lechnicu môžem potvrdiť, to sa oplatí vyskúšať, tie výhľady stoja za trochu šliapania. A kto nemá vhodný bike, už mu tam aj parádne enduro požičajú 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *