Naše výlety

Bicyklom okolo Slovenska časť prvá – smer východ

S blížiacim sa letom a s čoraz teplejším počasím začíname rozmýšľať nad letnou dovolenkou. V súčasnej dobe je plánovanie kvôli obmedzeniam o čosi náročnejšie, a práve preto by sme sa mohli rozhodnúť pre dovolenku na Slovensku. Podľa mňa je to to najlepšie, čo môžeme spraviť. Vyhneme sa neočakávaným možným problémom pri prechode hranice, ale hlavne môžeme pomôcť domácemu cestovnému ruchu.

A vôbec nemusí ísť o pobytovú dovolenku niekde v Tatrách alebo vo Fatre. Slovensko ponúka oveľa viac ako len vysoké hory, turistiku a termálne kúpaliská. Máme tu kultúrne aj prírodné pamiatky zapísané v zozname UNESCO, máme tu najviac stredovekých hradov v pomere k rozlohe krajiny, máme tu banské mestá, kde sa pred pár storočiami ťažilo najviac zlata a striebra na svete a mnoho iných zaujímavých miest.

A práve táto doba COVID-ová je obdobím, kedy môžeme spoznať pamiatky a naučiť sa niečo z histórie našej krajiny.  No a keďže na tomto blogu sme všetci „bike firendly“, pozrieme sa na možnosti viacdňovej cykloturistiky na Slovensku. Spolu s partiou som zatiaľ absolvoval 3 dlhšie jazdy okolo Slovenska počas ktorých sme najazdili cez 3000 km krížom krážom celú krajinu.

Jazdili sme na najvyššom aj najnižšom mieste kde sa dá na Slovensku bicyklovať, stáli sme na všetkých piatich trojhraničných bodoch našej krajiny, navštívili sme geografický stred Európy pri Kremnici, boli sme najviac na východe, najviac na západe, severe aj juhu Slovenska, plavili sme sa po Baťovom kanáli, navštívili sme banské mestá aj veľa stredovekých hradov.

A keďže sme radi kopírovali hranice, tak sme si našli čas aj na návštevu našich susedov, aby sme vyskúšali miestne špeciality a hlavne chladené pivo. Ak niekoho týmto článkom motivujem k viacdňovej cykloturistike a poznávaniu Slovenska, tak budem veľmi rád. My na tieto akcie dodnes radi spomíname a stále absolvujeme podobné výjazdy.

Moja partia už niekoľko rokov objavovala na biku zaujímavé miesta v okolí Liptova, Oravy a Popradu, ale náš región nám už bol malý a chceli sme vidieť viac. A tak ako to už obyčajne býva, pri filozofovaní nad krígľom piva nám v hlave skrsol nápad, poďme jazdiť na východ Slovenska! Stará Ľubovňa, Bardejov, Svidník, Dukla, Medzilaborce…

-“A keď už budeme tam, poďme sa pozrieť k ukrajinským hraniciam! A odtiaľ je to na skok aj do Maďarska, prejdeme cez národný park Aggteleg!“

-„ A to je kde?” čudoval som sa.

-„ Pod Rožňavou. A je tam jaskyňa Domica, budeme sa v nej člnkovať!“

-„Fíha, to sa mi páči. Ale, kde dopekla je Rožňava?“ pýtam sa nesmelo. „A naspäť ako, veď  sa tam stratíme a po maďarsky nevieme!“

-„Neboj sa nič Palino, z Rožňavy prejdeme na Dobšinú, z Dobšinej popod južnú hranicu Slovenského Raja do Telgártu, odtiaľ do Heľpy a cez sedlo Priehyba prelezieme Nízke Tatry a to sme už skoro doma.“

-„ No paráda, neviem síce, o čom rozprávate, ale znie to dobre. A koľko je to km?“ Počkaj, porátame. Zhruba 900! A máme na to 11 dní. Hm, dofrasa. Dosť veľa, nie? Veď sa už neboj toľko, hlavne nech nám neprší…“.

Deň prvý: Kráľovská etapa z LM cez PP do Kežmarku až k hradu v Starej Ľubovni.

V prvý deň nášho „výletu“ nás čakalo 120 km po trase Liptovský Mikuláš, Poprad, Kežmarok s cieľom v Starej Ľubovni.  Až na tie kilometre sa nejednalo o extra náročnú trasu, keďže sme nemuseli prekonať žiadne horské sedlá. Každých 30 km sme si dali prestávku a cesta nám ubiehala dobre.

Vo Važci sme sa zastavili na veľkom vojenskom cintoríne padlých nemeckých vojakov z 2. svetovej vojny. Kedysi to boli okupanti, ale dnes ich vnímam len ako obete fanatického systému. Mnohí padlí nemali ani 20 rokov. Smutné. Ale pokračujeme ďalej za krajšími objavmi.

Poprad prefrčíme a ďalšou zastávkou je Kežmarok. V tomto meste sa mi vždy páčil nový evanjelický kostol, ktorý má veľmi netypický tvar a červenú fasádu. Nikde inde na Slovensku som taký kostol nevidel, podobá sa viac na synagógu alebo mešitu, ale ako som sa dočítal, Kežmarčania si takýto zvláštny stavebný štýl sami vybrali.

Ďalej smerujeme do Podolínca. Tu sa končia hranice môjho poznania a začínam objavovať históriu a architektonickú krásu našich stredovekých miest. Sakrálne pamiatky sa mi vždy páčili a práve v Podolínci je sústredené množstvo cirkevných stavieb. V meste sa nachádza pamiatková rezervácia, zachovalé stredoveké mestské hradby, ale najvýznamnejšou pamiatkou je kláštor piaristov, ktorý bol postavený v polovici 17. storočia v rannobarokovom štýle.

Stavba má pevnostný charakter, na jej nárožiach sa nachádzajú štyri obranné veže. V podolínskom kláštore v minulosti pôsobilo piaristické gymnázium označované za „spišský Oxford“. V časoch komunistickej diktatúry tu zriadili koncentračný tábor pre kňazov a rehoľníkov, najprísnejší na celom Slovensku.

Zaujímavosťou je aj štvorica slnečných hodín na veži tohto kláštora, každé orientované na inú stranu. Bohužiaľ, hodiny nie sú kompletné a  čas už dlhšie neukazujú, stále majú meškanie… Po krátkej prestávke a prechádzke po námestí pokračujeme ďalej smer Stará Ľubovňa.

Deň druhý: Námestie v Bardejove, múzeum vojenskej techniky z 2. svetovej vojny vo Svidníku a stanovačka v Dobroslave

Máme v pláne prejsť zo Starej Ľubovne cez Bardejov do Svidníka a na mieste si hľadať nocľah v blízkosti Údolia smrti. Trasa má 114 km a predpoveď počasia je proti nám, čaká nás ochladenie a studený dážď. Celkom sťažené podmienky pre cyklistiku, ale niečo vydržíme. V najhoršom prípade skončíme v niektorom pohostinstve a namiesto bicyklovania budeme „mastiť“ karty.

Večerná opekačka a ranná káva na lúke s orosenou trávou, to neodmysliteľne patrí k takémuto výletu.

S takým niečím treba počas cyklodovolenky počítať. Pol dňa sme teda strávili vo vetre a v daždi a ešte v Bardejove nám bola zima. Mesto zapísané v kultúrno dedičstve UNESCO sme využili na obed, dočerpanie síl a prehliadku námestia. Z Bardejova pokračujeme ďalej smerom na Svidník.

Prechádzame ospalou krajinou, kde je menšia premávka a v obciach vidíme skôr starších ľudí, mladí odchádzajú preč. Zvláštnosťou sú pre nás dvojjazyčné cedule s názvami obcí, pričom druhý názov je napísaný v azbuke. Sme v oblasti Slovenska, kde má silné zastúpenie rusínska kultúra.

Pomaly sa blížime do Svidníka. V tomto meste nás láka vojenský cintorín venovaný pamiatke padlých v 2. svetovej vojne a celkom veľké „open air museum“ vojenskej techniky z tej doby ktoré je situované priamo na sídlisku v meste.

Po prehliadke pokračujeme ďalej a hľadáme miesto, kde sa utáboríme. Dnes ideme pod stany, pretože večerná opekačka a ranná káva na lúke s orosenou trávou, to neodmysliteľne patrí k takémuto výletu. Nakoniec rozložíme stanový tábor na okraji obce Dobroslava, keďže podľa názvu, tu stretneme iba dobrých ľudí.

Všetko prebieha v poriadku, len okolo pol druhej ráno začne pri našom stane zavýjať dosť veľký pes a všetkých nás zobudí. Na chvíľu sa preľakneme, nuž ale lepšie pes, ako medveď, zhodnotíme situáciu. Trocha si zanadávame, že prečo ten peso teraz skuvíňa, keď tu kempujeme ale o chvíľku už všetci svorne odfukujeme.

Deň tretí: Údolie smrti, pamätník na Dukle, obed v Poľsku a prechod hraníc v sedle Čertižné.

Dnes máme viac poznávací ako cyklistický, čaká nás „len“ 71 km. Chceme si prejsť Údolie smrti, kde prebehli najťažšie boje počas Karpatsko-duklianskej operácie a potom nás čaká krátky presun do Poľska, kde sa tešíme na obed s nejakou miestnou špecialitou.

V Údolí smrti sa nachádzajú viaceré informačné tabule o priebehu dvojmesačnej bitky a hlavne v teréne rozmiestnená vojenská technika znázorňujúca tankovú rotu v útoku. Symbolizuje ju 8 tankov T-34/85. Návštevníkom pripomínajú tankové boje, ktoré sa v tomto priestore odohrali od 25. do 27. októbra 1944. Som prekvapený, aké sú tanky malé, vo filmoch vyzerajú byť väčšie.

Po preskúmaní vojenskej techniky pokračujeme ďalej smerom na hraničný priechod Vyšný Komárnik. Na jednej strane obdivujeme ďalšiu vojenskú techniku ktorá je voľne rozmiestnená  po okolí, na druhej strane si musíme dávať veľký pozor na hustú premávku v okolí hraníc, ide doslova o život, krajnice sú minimálne a kamiónov je veľmi veľa.

Prekonáme aj tento úsek a prichádzame k vojenskému pamätníku na Dukle. Toto miesto je naozaj pôsobivé. Pamätník 1. Československého armádneho zboru je národná kultúrna pamiatka pripomínajúca spoločnú operáciu sovietskych a česko-slovenských vojsk o Dukliansky priesmyk, ktorá sa tu odohrala na jeseň v roku 1944.

Bývalé bojisko možno uvidieť z nadhľadu, ktorý návštevníkom poskytuje vyhliadková veža. V areáli prírodného múzea ako aj okolo cesty do Svidníka je rozmiestnených 55 kusov rozličnej ťažkej bojovej techniky z druhej svetovej vojny.

Po prehliadke pokračujeme ďalej cez hranicu do Poľska. Tu si doprajeme obed v miestnej krčme. Jedlo je výborné, všetkým nám padne na úžitok a poľským „piwom“ uhasíme smäd. Pokračujeme ďalej.

Cestou míňame dom v ktorom kedysi prenocoval pápež Ján Pavol 2., obrovská osobnosť, na ktorú sú poliaci právom hrdí a na jeho počesť postavili pred domom sochu s jeho podobizňou. Pokračujeme ďalej smerom na sedlo Čertižné, ktoré leží v Laboreckej vrchovine v nadmorskej výške 581 m.n.m. a ktoré je hraničným priechodom naspäť na Slovensko. V obci Čertižné nás víta množstvo bocianích hniezd, narátali sme ich 11. My sa ale tešíme na ubytovanie v jedinom apartmáne široko ďaleko v obci Habura, v ktorom nás čaká sprcha a odpočinok. Prvé tri dni sú za nami.

Deň štvrtý: Múzeum Andyho Warhola v Medzilaborciach a prejazd Laboreckej vrchoviny.

Máme pred sebou nejakých 85 km, čo je tak akurát. V pláne máme zastávku v Medzilaborciach, kde si chceme pozrieť múzeum Andyho Warhola a odtiaľ chceme cez Sninu pokračovať smerom k hraniciam s Ukrajinou.

Nachádzame sa nejakých 220 km od rodného Liptova, ale cítime sa ako v inej krajine. Východ Slovenska je naozaj izolovaný a život plynie vlastným tempom. Domy, cesty, autobusové zastávky, družstvá v obciach, minimum priemyselných oblastí, to všetko mi pripadá ako keby sa zastavil čas.

Nemyslím to zle, východ Slovenska je veľmi zaujímavý, určite sa tam oplatí ísť, ale je zrejmé, že táto oblasť má ekonomické problémy. My sme tu ale hlavne kvôli poznávaniu, a tak si jazdíme zvlneným terénom cez Laboreckú vrchovinu až do Medzilaboriec. Tam sa zastavíme pred múzeom Andyho Warhola.

Rodičia otca pop art umenia pochádzali z neďalekej obce Miková, boli rusínskeho pôvodu a začiatkom 20-tych rokov odišli hľadať šťastie za veľkú mláku. Andy Warhol sa stal jednou z ikon svetového umenia. Ozaj zaujímavý príbeh.

Nakoniec sme sa rozhodli, že kvôli vysokej teplote vynecháme prehliadku múzea a pokračujeme smerom na Sninu. Našim cieľom je dostať sa čo najbližšie k NP Poloniny. Tam plánujeme návštevu najvýchodnejšieho bodu našej krajiny, obec Nová Sedlica a výstup na trojhraničný vrchol Kremenec.

Naše auto skončilo v 2 metre hlbokej priekope rozbité a neschopné ďalšej jazdy.

Plán je to dobrý, ale ako sa vraví, „syn nejvyššího se jenom šklebil, když sem si dělal své plány“…V obci Jalová mal šofér nášho sprievodného vozidla nehodu a naše auto skončilo v 2 metre hlbokej priekope rozbité a neschopné ďalšej jazdy. Nálada je na bode mrazu. Nevieme čo ďalej. Našťastie, posádka je v poriadku.

Po pol hodine skepsy a nadávok sa niektorí z nás chopia zdravého rozumu a aktivujeme plán „B“. Organizujeme odvoz havarovaného vozidla späť do Liptovského Mikuláša a návrat s druhým vozidlom naspäť do Jalovej. Najväčšia logistická operácia mohla začať.

S pomocou domácich a s pomocou žeriava sme vytiahli auto z jarku, zariadili sme odťahovú službu z LM, kamarát cyklista šiel s odťahovkou a s rozbitým autom naspäť do LM a ešte v ten istý večer šiel s druhým autom naspäť do Jalovej. Morálka tímu bola mizerná, neviem ako sme to zvládli, dodnes nás pri tejto spomienke zamrazí, ale zvládli sme to a na druhý deň ráno sme vyrazili smerom na východ, do Novej Sedlice.

Deň piaty: Nová Sedlica a trojhraničný vrchol Kremenec v NP Poloniny

Nasledujúce ráno pokračujeme v objavovaní ďalekého východu. Náš dnešný cieľ je trojhraničný vrchol Kremenec 1221 m.n.m.. Jedná sa o najvýchodnejší cíp našej republiky a zároveň o miesto kde sa stretávajú hranice troch krajín – Slovenska, Ukrajiny a Poľska.

Z Jalovej je to do Novej Sedlice necelých 34 km na bicykli. Cestou prejdeme popri vodnej nádrži Starina ktorá sa nachádza  v severovýchodnej časti Zemplína na území okresu Snina, v katastri obce Stakčín a je najväčšou zásobárňou pitnej vody v Strednej Európe.

Jej úlohou je zabezpečovať pitnou vodou Košice a Prešov. Počas výstavby vodného diela zaniklo 9 pôvodných obcí. Vodná nádrž je obkolesená krásnymi lesmi národného parku Poloniny. Kúpanie v nej je zakázané, keďže sa jedná o prísne chránenú oblasť.

Vychutnáme si pekné výhľady a cez horské sedlo Príslop pokračujeme ďalej do Novej Sedlice. Cestou často stretáme vojenské a policajné hliadky ktoré kontrolujú štátnu hranicu. V Uličskom Krivom sa zastavíme v miestnej krčmičke kvôli občerstveniu a šokujú nás ceny, ktoré sú oveľa nižšie ako doma v Liptovskom Mikuláši.

Po krátkej prestávke pokračujeme do Novej Sedlice. Obec má zaujímavý erb – je na ňom vyobrazená bežiaca líška, ale netuším, či je to preto, lebo sa v Sedlici aj líšky otáčajú. Každopádne, sme v najvýchodnejšej slovenskej obci.

Pred sebou máme 19 km dlhú túru a celkové prevýšenie až 1200m.

Zamykáme si bicykle a pripravujeme sa na turistiku. K vrcholu Kremenca vedie červená turistická značka. Pred sebou máme 19 km dlhú túru a celkové prevýšenie až 1200m. Som veľmi zvedavý aký les nás čaká. Budeme sa pohybovať v v nedotknutej prírode Stužického pralesa, ktorý je zaradený v zozname svetového dedičstva UNESCO.

Jedná sa o bukový prales kde sú zásahy človeka minimálne. Stužica je najväčšia pralesovitá rezervácia horského typu v Európe a  v pralese sa nachádzajú mnohé pôvodné karpatské rastliny a živočíchy vrátane niekoľkých endemitov. Oblasť je známa kvôli čriede voľne žijúcich zubrov európskych a z Poľska sa občas zatúla aj  los mokraďový.

Turistický chodník vedie starým lesom, kde vonia popadané lístie a rozkladajúce sa drevo padnutých stromov. Zaujímavosťou je, že Stužica patrí k oblastiam s najmenším svetelným smogom a je veľmi vhodná na pozorovanie nočnej oblohy. Samotný výstup nie je práve najľahší.

Na vrchole nás čaká asi 3 metre vysoký trojstranný monolit osadený presne na trojhraničí. Z každej strany je na ňom štátny znak konkrétnej krajiny: Slovenska, Ukrajiny a Poľska. Obísť sa dá zhruba 6-7 krokmi, a tak v priebehu pár sekúnd človek prekročí hranice troch krajín. Zaujímavé miesto.

V priebehu pár sekúnd človek prekročí hranice troch krajín.

Samotný vrchol Kremenca sa nenachádza na Slovenskom území, ale o pár stoviek vyššie na Ukrajinsko- Poľskej hranici. Keďže so sebou nemáme pasy, neriskujeme voľný pohyb po hranici a nechceme provokovať hliadky, ktorých je v tejto oblasti naozaj veľa a miestni nás varovali, aby sme zbytočne neriskovali pokutu.

Z trojhraničia sa teda vyberieme naspäť do Novej Sedlice. Začíname byť poriadne unavení, nečakali sme až také prevýšenie a teplé počasie v kombinácii s vlhkým vzduchom nás oberá o energiu. Zabrať nám dá hlave prechod cez vrhol Temný vŕšok 838 m.n.m., keďže pred výstupom nás chodník zaviedol do dolinky dosť hlboko pod jeho vrcholom.

V našej skupinke hustne atmosféra a padajú otázky, koho nápad bol robiť turistiku počas cyklodovolenky…No čí, môj…Kremenec som proste nechcel vynechať. Nakoniec sme sa doterigali do Novej Sedlice a vyrabovali sme miestne potraviny.

Museli sme sa posilniť, keďže nás ešte čakalo 34 km naspäť do Jalovej, kde sme mali rozložený stanový tábor. Dorazili sme až po zotmení a viac menej do hodiny sme všetci spali. Dnešný výlet bol naozaj náročný. Treba sa nám vyspať, zajtra nás čaká výlet do tokajskej oblasti a do Maďarska.


 Stručne o mne. Pavol Bačík 44. rokov rodák z Liptovskej Ondrašovej. Nadšený športovec a vždy pripravený fotograf. V súčasnej dobe predseda bežeckého oddielu ŠK Kriváň Liptovská Ondrašová. Viacnásobný účastník Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach a mnohých polmaratónov doma na Slovensku aj v zahraničí. Najlepšie sa cíti na dlhých tempových behoch, ale postupne sa začína venovať aj horskému trailovému behu. Bežecký tréning rád kombinuje s cyklistikou, turistikou, lezením po ferratách a v zime s obľúbenými bežkami. Ako zvykne vravieť: „Šport sa stal súčasťou môjho života, lebo vtedy môžem vypnúť a cítim sa slobodný“.

Mohlo by vás zaujímať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *