Šport

Cesta hobíka ku kondícii – 1. časť

V mojom príbehu nájdete seba samého asi viacerí. Boli časy, kedy mi stačilo zašnurovať tenisky, vyliezť za dedinu a na rozľahlej lúke určiť niektorý z kopcov Západných Tatier, kam som potom vybehol. Vtedy mi to bolo jedno, cítil som sa fajn, bežal som hodinu, dve, tri.. len tak, lebo mi chutilo.

Teraz mi príde strašidelné, ako rýchlo ubehlo 25 rokov života a kam sa zošupcovala kondička. Prišla práca, rodina, firma a ruku na srdce, aj klasické a všetkým dobre známe výhovorky o tom, ako sa dnes nedá, nieto času, je škaredo, som vyčerpaný z práce a podobne. Je pravdou, že klameme najlepšie, keď klameme seba samého.

Našťastie v mojom prípade nejako zázračne funguje spaľovanie, inak by som bol už určite celkom slušne vyžratý, no na druhej strane mi ide hlavou otázka, keď podobné prípady nosia okolo pása „pneumatiku“, kam sa asi ukladajú tie klobásy mne? Roky išli, kondícia nie, až som sa dopracoval k stavu, kedy chodím do hôr najradšej sám.

Má to dva prosté dôvody. Prvý, že kamoši, ktorí zostali oveľa viac aktívni sú dnes kondične úplne inde a necítim sa najlepšie, keď musím dupať o 106 a ešte aj tak všetkých brzdím. A druhý dôvod: nemám rád, keď niekto brzdí mňa.

Dospieť v štyridsiatke k rozhodnutiu, že idete zbierať medaily po pretekoch vôbec nemusí byť utopistická predstava, poznám viacero ľudí, ktorí to dokázali a prepracovali sa k lepšej kondičke ako mali v mladosti. Ja sa na medaily fokusovať nechcem, ale priznávam, že mám v mozgu uložených niekoľko pretekov zo sveta, ale aj domova, ktoré dokončiť so cťou by mohlo byť veľmi pekné. Odhliadnuc od pretekov, rád by som ešte pobehal po kopcoch viac a hej, aj rýchlejšie.

Tri cesty
Ak ste dospeli do podobného bodu ako ja, máte už na vlastnej koži odskúšanú jednu alebo aj viacero z troch možných ciest. Viac ich nie je. Pokračovať v upadajúcom trende, držať sa občasným vybičovaním aspoň v aktuálnej „forme“, alebo to skúsiť zmeniť a zlepšiť sa. Osobne som nejaké tréningy nikdy v živote neriešil, vždy to bolo založené na pocitoch. Keď mi chutilo, chodil som veľa, požral všetko, čo mi skrížilo cestu a v tej dobe to vôbec nebola zlá taktika, pretože lyžovať, behať či bicyklovať môže mladý človek na strednej škole koľko len chce.

Stačilo doma zatajiť piatkové pätorky z matiky a víkend v kopcoch bol pred nami.  Zvláštny prístup, ale v tých časoch to stačilo na to, aby občas pribudol na poličke pohár alebo metál z nejakých pretekov. Lenže teraz je toho voľného času objektívne menej a narábať s ním je omnoho zložitejšie. Keď sa ale vrátim k podstate, ktorou je cesta k lepšej kondícii, existujú dve možnosti.

Pridať sa k veľkej množine ľudí, ktorí sa po práci na hodinu či dve rozbehnú okolo mesta. Skoro každý deň. Keď prší, dajú si kapucňu. Nepochybujem o tom, že sa zlepšujú a ich forma rastie. Bohužiaľ, moja vôľa nedokáže byť natoľko pevná ako tá ich a viem, že tento plán sebakontroly by skôr či neskôr u mňa skolaboval.  Najpodstatnejšie ale je, že neviem, kde začať.

Stačí mi bicyklovať 2 hodiny denne, alebo bežať jednu hodinu? A ako rýchlo? Ako vysoko? V kútiku duše stále verím, že na tom nie som až tak zle ako úplní „ničnerobiči“ a preto začať s nejakým webovým tréningom “ušitým pre všetkých” nepokladám za rozumné.

Musím zistiť aktuálny stav. Toto pokladám za úplne najdôležitejšie pre začiatok cesty. Získať predstavu o tom, aké zlé (alebo dobré) to so mnou je a môcť to neskôr porovnávať. Pretože Kristián u nás trénuje pod dohľadom Juraja Karasa z PROefektu-u, prepátrať ich stránky bolo prvým krok. Veď to vlastne nie je až také drahé. 65 eur za prvé meranie. Už som minul prachy aj na väčšie debiliny. Ide sa.

Zatajovať nemá význam
Dohodnem termín, naložím tretry, bicykel, Kristiána. Vstupujeme do malého domčeka s trenažérom, na ktorý, kým sa prezlečiem, nahodia bicykel. Dostanem hrudný pás – fíha, prvý krát v živote, Garmin na riadítka a začínam krútiť.

Prvých 15 minút je s minimálnou záťažou, len tak na zahriatie a vyplnenie krátkeho dotazníka. Aké športy robíš, koľko rokov, koľko hodín týždenne trénuješ? Čo ti poviem, klamať nemá význam, aj tak sa za chvíľku každý dozvie pravdu, preto nezatĺkam a vyrukujem s číslom dve hodiny. Týždenne. A aj v tom je chôdza peši do predajne.

Podľa odpovedí a rozjazdenia určia, že ma začnú „mučiť“ na výkone 180 wattov. Túto jednotku si pamätám skôr z čias tínedžera, keď to všetci lepili na rádia – čim viac wattov, tým viac hluku a tým lepšia veža. Ale pri výkone ma to nejak obišlo, podobne ako tepy a tak nemám predstavu, o čom točia. Každopádne nasledovať budú štyri cykly po 4 minúty a medzi nimi minútová pauza.

Odoberú mi prvú kvapku krvi z ucha, aby zistili hladinu laktátu – pre nás hobíkov je to kyselina mliečna – to je tá sviňa, ktorá prispieva k bolesti nôh a ťažšiemu dýchaniu počas výkonu. Čím viac drtíš, tým viac sa jej tvorí a o to horšie bude zajtrajšie ráno. Ešte zapíšu tep a je tu štart prvého cyklu.

Zaradím trochu ťažší prevod, nech točím na Garmine okolo čísla 180 a kecáme ďalej. Celkom v pohode. Začína mi byť teplejšie, ale nič ukrutné sa nedeje. Štyri minúty ubehnú ako voda. Zostanem sedieť, zapíšu aktuálny tep a odoberú ďalšiu kvapôčku krvi, v ktorej už bude laktátu viac.

Pridáme 30 wattov. Ďalšie 4 minúty budeš točiť 210. Ok. Rozdiel citeľný. Rozprávať si mi už moc nechce a na displeji vidím, že aj srdiečko musí pridať do kroku. Ale prežijem. Zase sa zapíše najvyšší tep, laktát a ideme ďalších 30.

To už sa potím ako prasa, rozprávať vôbec nevládzem, tep ešte vyšší a sekundy idú voľáko pomalšie. Keď konečne dovŕšim štyri minúty tohto trápenia, pohrávam sa s myšlienkou, že hádam aj stačilo. Jedna postavička v hlave kvetnato opisuje cestu domov a odvoláva sa na múdre príslovie, kde v najlepšom treba prestať. Tá druhá zas hucká do ďalšieho cyklu, veď si sa sem hádam netrepal 250km, aby si pokrútil menej ako priemerne trénované dieťa.

Štvrtý cyklus a výkon 280 Wattov. Už v úvode všetkých zúčastnených pripravím na to, aby nemali falošné nádeje o jeho ukončení. Sekundy sa vlečú, síl už nemám a aj vzduch sa voľáko míňa. Ešte dve minúty. Kiko stále povzbudzuje a ja sa snažím čo to dá. 4 minúty. Som totálne K.O. Len sa prevesím cez riadítka ako mokrý vecheť a pomaly, pomaly sa vraciam k životu.

Nasleduje opätovné zapísanie najvyššieho tepu i zmeranie laktátu. Aby sa vedelo, ako rýchlo vie moje telo regenerovať, zostávam na bicykli krútiť už bez záťaže, len tak na pohodu, ešte 15 minút. Po tomto čase sa znova zapíše tep a odoberie posledná vzorka krvi na zistenie množstva obsahu kyseliny mliečnej. Z toho vlastne vedia zistiť, ako rýchlo si s ňou dokáže telo poradiť.

Hotovo. Zaleziem do sprchy a kým sa oblečiem čakajú výsledky na stole. Sadnem k tomu zoči voči. Čísla, ktorým absolútne nerozumiem. Aeróbny prah, anaeróbny prah a maximálne množstvo kyslíka, ktoré dokáže moje telo „požrať“ a rozniesť do obehu. Okrem toho relatívny výkon v prepočte na kilo hmotnosti a laktát v jednotlivých troch stupňoch. Ničomu dáko nerozumiem, ale výsledok je, že pri ohľade na vek sa dáko ešte držím v priemere. Niektoré hodnoty sú ale lepšie, čo znamená, že to mohlo byť aj horšie a preto nemusím ďalej robiť nič. Nie, jasné, že nie.

Čo ma ale zaujíma viac, je druhá strana týchto listov, kde je rozpísaných mojich šesť tréningových zón. Prvá je aktívna oddychová zóna s uvedeným tepom, druhá budovanie vytrvalosti, tretia tempo, štvrtá anaeróbny prah alebo aj zlomová zóna – to je tá, kde som už skoro na kašu, piata aeróbne maximum – čistá kaša a šiesta je šprint – teda fáza v ktorej nedokážem ísť dlhodobo, lebo laicky povedané, na sračky som už v predošlých dvoch.

Kristián, a ty koľko vykrútiš? Pýtam sa tohto tichého chlapca. No vieš – začína vetu a ja viem, že hľadá cestu ako nebyť krutý. On nás už pozná – pokračuje – tak nám zabije hneď tie vyššie čísla. Ja začínam na 280 wattoch a končím okolo 430. Viac hovoriť nemusí, mám odpoveď na otázku, prečo sa spolu nebicyklujeme.

Pri záverečnom objasnení výsledkov dostávam aj tabuľku, podľa ktorej dokáže aj laik ako ja odhadnúť, v ktorej zóne sa práve nachádza bez toho, aby musel mať hrudný pás a merať si tep. Celkom fasa. No a pár rád, kde na sebe popracovať a tiež dôvodov, prečo to nebolo lepšie.

Poďme ďalej, bez pulzmetra a investícií 
Už informácie získané z merania sú dobrý základ, s ktorým dokážete pracovať. Problém je – aspoň u mňa – že moc neviem ako. Behať, skákať, lyžovať, koľko, ako rýchlo, ako často, ako dlho? Presne preto je tu možnosť nastavenia tréningu. V prvom kole hobík  neurčuje svoje ciele: „raz by som chcel vyhrať Tour de France“. Iba sa chcem zlepšiť. Koľko času chceš tomu obetovať?  Povedzme 2,5 hodiny 3x týždenne. Ok.

Odchádzam domov a medzičasom mi príde na mail plán tréningov na nadchádzajúci týždeň. Je to iné ako samotrýznenie v tom, že viem, ktoré dni mám čo robiť a v akej intenzite. Všetko by malo viesť k lepšej kondícii na bicykli, ale pretože mne pedálovanie v mraze až tak nechutí, plán je skôr prešpikovaný skialpom.

Ak máte doma trenažér, alebo vám skôr chutí behanie, nastavia vám plán podľa toho, čo máte najradšej. Nemusíte sa premáhať hraním futbalu, ak ho neznášate. Budete robiť len veci, ktoré vás bavia v takom časovom rozmedzí, aké si sami určíte.

Všetci to máme inak a viem, že mnohí takýto prístup nepotrebujete. Mne sa to páči, lebo ma ťahá viac vonku. Viem, že niekde u chlapa svietim v notebooku červenou a bolo by fajn na záver dňa odkliknúť tréning ako vykonaný. Je to akási forma samokontroly a tým aj cesta k zlepšeniu.

PROefekt v Liptovskom Mikuláši 
Sme v závere. Mňa čaká ma prvá fáza tréningu. Občas vám budem reportovať, ako s tým bojujem. Ak by ste ďalšie pokračovanie článku nenašli ani o mesiac, viete, ako to skončilo 🙂

Ak sa vám táto forma tréningu pozdáva a z podobných alebo ja iných pohnútok by ste sa chceli posunúť, nemusíte zúfať. V Liptovskom Mikuláši pripravujeme nový priestor, kde od polovice januára budeme okrem iného merať výkon aj nastavovať individuálne tréningy v spolupráci s PROefekt-om. Nejde o čaro okamihu, bavíme sa o tom spolu už rok a teraz to konečne prišlo.

author-avatar

Majo Illéš - krátko o mne

Volám sa Majo Illéš a som najstarší chren z partie, prvá písomná zmienka o mne je z roku 1981. Pár rokov som pracoval ako profesionálny horský záchranár, následne ako redaktor v motocyklovom časopise Motohouse, pretože môj život vtedy napĺňali motorky a cestovanie. Neskôr som okúsil prácu kameramana a strihača v televízii, až sa to napokon celé zlialo a teraz môžem fotiť, písať, kamerovať, cestovať, chodiť po horách a žiť svoj sen vo vlastnej firme – Bicyklom po Slovensku.

Mohlo by vás zaujímať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *