Šport

Cesta hobíka ku kondícii – časť 2.

Úvod tohto článku si dovolím začať záverom. Takto pred rokom ma kamarát vylákal na skialpovú túru. Doteperiť svoje telo už takmer bez duše na vrchol sa mi podarilo, lyžovačka dolu bola čisté peklo pre stehná. Bol som hotový. Pár dní späť som to skúsil zopakovať, ale pridal som ešte jeden výšľap. Ráztoka a potom Hrubá kopa. V súčte to bolo okolo 1900 výškových metrov no najdôležitejšie je, že som sa cítil fajn, čo znamená istý pokrok od prvej časti.

Príliš makať je menej ako ísť v pohode
Žil som v utkvelej predstave o tréningovom procese, ktorý má význam a posúva človeka vpred len ak maká v intenzite niekde pod svalovicou. Fučíte, pot z vás leje, prejdete kus sveta a domov prídete tak trochu zničený.

Je to chyba nováčikov a takýto prístup vás paradoxne posúva vpred najmenej. Najideálnejšie je vykonávať fyzickú aktivitu v nízkej intenzite (v pohode), no v dlhšom časovom úseku (prejdite viac). Kiko to prirovnal k šťastným dôchodkyniam na bežkách.

S prepnutím na tento mód bojujem najviac. Lebo však prečo mám ísť v pohode s miernym zadýchaním, keď chcem driapať? Ale držím sa rád skúsenejších.


Podľa síl na rozprávanie odhadnete zaťaženie srdca

Po prvom meraní v PROefekte ma úvodom resuscitácie mojej kondičky a jej zbierania na nohy zo samého dna Mariánskej priekopy sprevádza jednoduchý „ťahák“, vďaka ktorému viem podľa dychu a hlavne síl na rozprávanie odhadnúť, ako rýchlo bije srdce.

V mojom prípade sú tréningy nastavené na záťaž, pri ktorej dokážem rozprávať. Dalo by sa povedať v hladine pohody, no čím viac odškrtnutých týždňov pribúda v kalendári, tým častejšie sa počas hodiny či dvoch pohodového tréningu, objavujú fázy zo štvrtého stupňa záťaže – teda výkonu, kde na rozprávanie nestačím s dychom a mám čo robiť udýchať záťaž, u mňa je to okolo 170 úderov srdca za minútu.

V nadväznosti na predošlý odstavec, by som rád upozornil, že 170 úderov srdca za minútu je intenzita blízka maximu u mňa. Nenastavujte si tréningy ani výkony podľa iných. Všetci máme tieto hodnoty rôzne od narodenia, niekto pri 150tich úderoch začína omdlievať a iný ešte v pohode komunikuje. Pozor na to, aby ste si zbytočne neublížili.     

Trénujte s chuťou
Podstata trénovania je získanie progresu a vyššieho výkonu v nejakej činnosti, a to platí vo všeobecnosti, či sa už bavíme o skresaní časov pri jazde na bicykli alebo zahraní čistejšieho sóla na gitare prípadne husliach. V tomto procese neexistujú dôležitejšie elementy ako chuť a odhodlanie.

V princípe je jedno ako dlho sa čomu venujete. Dôležité je len to, ako veľmi vás to baví. Pretože ak vás niečo skutočne pohltí, dokážete tomu obetovať všetko – prachy, čas, energiu…

Trénovanie vás musí baviť, inak je to len premáhanie svojho lenivejšieho ja, ktoré časom narazí na zdanlivo neprekonateľné prekážky. U mňa sa medzi top aktivity riadia jazda na bicykli v zime nahradená trenažérom, skialpinizmus a teraz na jar hádam aj pobehnem zavše.

Trenažér
Tomuto zariadeniu som v zime úplne prepadol. Pretože sme začali u nás v Liptovskom Mikuláši ponúkať službu merania výkonu jazdca v spolupráci s PROefektom, pribudol interaktívny trenažér Suito.

Minulú zimu som mal na chvíľku požičaný nejaký iný, ale pri krútení doma bez ničoho ma valcoval pocit myší a škrečkov, ktoré utekajú v tom koliesku.

Suito sa dá pospájať s telefónom, kompom a ten následne s projektorom. Aplikácii nájdete mnoho, mne sa zapáčila tá s názvom Kinomap, ktorú som si po vypršaní dema začal platiť. Vyberiem v nej trasu takmer kdekoľvek na svete podľa dĺžky, náročnosti a tiež krajiny.

Potom už stačí vyskočiť na bicykel a prostredníctvom videa z riadidiel niekoho iného sa zrazu medzi stenami našej bytovky veziem po brehoch oceánu alebo prášim v červenom prachu niekde v Chile. Ak mám chuť, prepnem to do módu Challenge a meriam si sily s inými jazdcami.

Výhody to rozhodne má. Nemusím nikam cestovať, nesledujem počasie vonku a za hodinku alebo hodinku a pol mám odtrénované to, čo by mi vonku s cestovaním a balením trvalo tri hodiny.

Skialpinizmus
To je už na počasie, podmienky aj čas, náročnejšia aktivita. Začiatok zimy s nedostatkom snehu ponúka možnosť trochu pokĺzať lyžami aspoň cesta na Žiarsku chatu, kde stačí ak napadne pár čísel a už to ide.


PREČÍTAJTE SI TIEŽ: Cesta hobíka ku kondícii – časť 1. V mojom príbehu nájdete seba samého asi viacerí. Boli časy, kedy mi stačilo zašnurovať tenisky, vyliezť za dedinu a na rozľahlej lúke určiť niektorý z kopcov Západných Tatier, kam som potom vybehol.


Nenáročné stúpanie dolinou sa večer po zotmení mení na detské ihrisko pre dospelých. Veľa ľudí vylezie na chatu, pokecajú, vypijú čaj či pivo a spokojní režú so svetlom čeloviek domov. Niekedy sa mi až zdá, že večer je tu toľko isto ľudí ako cez deň a v týždni hádam ešte viac.

Chodiť ale hore dole dolinou ma napĺňa iba prvé týždne zimy, no našťastie sa podmienky vylepšujú a čochvíľa to na lyžiach už púšťa všade. Aktuálne som nadšený z jarej lyžovačky, keď svahy v noci zmrznú a slnko ich cez deň roztápa.

Keď mám šťastie a vyleziem hore rýchlejšie, chytím parádny jarný firn – teda tvrdý podklad, ktorý má na sebe roztopené len 3 – 5 cm mäkkého snehu a to sú podmienky často prirovnávané k orgazmu.

Bicykel
Ten som mal väčšinu zimy nahodený na trenažéri. Stihol som aj pár jázd v snehu vonku v prírode, ale musím sa priznať, že to musia byť podmienky naozaj úžasné, aby ma to bavilo. Sychravé jesenné počasie vôbec nemusím a zima za riadítkami mi je tiež proti srsti. Cestou hore sa spotím, potom v zjazdoch zas zachladnem a tak dookola, čo sa mi nezdá najzdravšie.

Vždy prežijem, ale tie lyže sú v zime predsa len top – aspoň u mňa. Bicykel áno, keď je počasie, čerstvo nasnežené, odhrnutá lesná cesta bez áut – vtedy je to krása a baví ma to viac ako na bežkách, ale inak niekde mrznúť v kaši a nedaj bože ešte na cestách medzi autami, to ma neberie.

Kam som zatiaľ došiel
Cieľom celého procesu u mňa nie je vyhrávať preteky, chcem len zlepšiť svoje schopnosti a pobehať po horách trošku viac, čo sa už deje. Po troch týždňoch aktivity začnete na sebe cítiť zmeny k lepšiemu aj vy.

Ja som bol už tak zhnitý, že som do kopcov chodil najradšej sám. Teraz je to iné. Nie som najrýchlejším, ale už sa nehanbím ísť na lyžovačku s niekým. Prejdem, čo treba, zlyžujem, čo treba a domov sa vrátim v pohode bez toho, že by som bol zničený na šrot.

Jedálniček zvyknú športovci upraviť na zdravú stravu. Mne chutia aj nezdravé veci, na tomto fronte teda zatiaľ k výrazným zmenám nedochádza. I keď naposledy som sa zamiešal na lyžovačke do partie starších chlapcov a keď som potom pri guláši a pive počúval, do akých všakovakých otvorov ľudského tela sa strkajú hadice, veru som si večer aj jogurtík otvoril.

V číslach je posun vidieť tiež. Na prvom meraní som vykrútil 280 wattov a potom ležal prevesený cez riadítka ako mokrý vecheť. Teraz 280 wattov dokončím spotený, zadýchaný ale ešte v celkom ok stave. Vyšší level 320 dokrútim do polovice. Zaujímavejšie však je, že rovnakú záťaž ako pred troma mesiacmi dnes zvládnem s nižším tepom.

Posilňovňa
Skoro by som zabudol. Jeden deň v týždni je v rozpise vždy zaradená posilňovňa. No keby som ja vliezol do nejakej naozajstnej, chytali by sa všetci od smiechu za bruchá. Pocitu trápnosti sa rád vzdám, a preto sa mučím doma aspoň trošku.

Manželka si našla niekde na YouTube kanál „Cvičenie so Zuzanou“ a občas pritom fučí. Keď som to videl prvýkrát, prišlo mi to smiešne, ale časom ma smiech prešiel. Pri takom, na pohľad, jednoduchom skackaní si za 40 minút privodím svalovicu na chrbte aj bruchu, a to bez jediného brušáku. Odmenou za toto cvičenie je záver: “výborne dievčatá, zvládli sme to”.

Čo ďalej 
Pred nami je sezóna – leto, a teda časť roka, na ktorú sa teším najviac. Dúfam, že budem napredovať ďalej v stúpaní do kopčeka a strihnem s bajkom alebo peši aj nejaké dlhšie výlety.

Na nete mi vyskakujú kadejaké preteky vo svete, lákajúce na svoje exotické prostredie, náramné výhľady a brutálnu atmosféru. Zatiaľ som sa neukotvil na žiadny, ale mám to ako takú malú motiváciu v kategórii “možno niekedy”.  Držte sa v zdraví, čítame sa najneskôr o ďalšie tri mesiace.

author-avatar

Majo Illéš - krátko o mne

Volám sa Majo Illéš a som najstarší chren z partie, prvá písomná zmienka o mne je z roku 1981. Pár rokov som pracoval ako profesionálny horský záchranár, následne ako redaktor v motocyklovom časopise Motohouse, pretože môj život vtedy napĺňali motorky a cestovanie. Neskôr som okúsil prácu kameramana a strihača v televízii, až sa to napokon celé zlialo a teraz môžem fotiť, písať, kamerovať, cestovať, chodiť po horách a žiť svoj sen vo vlastnej firme – Bicyklom po Slovensku.

Mohlo by vás zaujímať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.