Malý atlas najkrajších bežkárskych trás Liptova – Tichá dolina

O kom, o čom? O bežeckej stope, ktorú možno nepoznáš…O trase, ktorú spravil ratrak, snežný skúter, alebo partia bežkárov. O prírodných zaujímavostiach, ktoré ťa možno prekvapia. Ak si zvedavý, rád spoznávaš nové miesta a máš rád bežky, čítaj ďalej (:

Časť 1. Tichá dolina

V dnešnej kapitole môjho Malého atlasu najkrajších bežeckých trás Liptova sa zameriam na pre mňa osobne najkrajšiu a najobľúbenejšiu bežkársku trasu na Liptove. Dlhé roky som považoval za jednotku bežko-túru v smere Podbanské- Žiarska dolina po červenej značke hlavnej Tatranskej magistrály. Dlho to bola moja srdcovka numero uno. Ale len dovtedy, kým som nedostal tip na túru v Tichej doline. Táto časť Tatier na hranici medzi Západnými a Vysokými Tatrami bola pre mňa veľká neznáma a vôbec som nevedel, čo od tej doliny čakať.

Jediné, čo som vedel bolo to, že dolina je dlhá, veľmi dlhá…Vlastne so svojou dĺžkou 13,8 km je najdlhšou dolinou Západných Tatier. Prijal som túto informáciu na vedomie, ale to bolo asi tak všetko. Žiarovka ani nezablikala, ani sa nerozsvietila a až pri samotnej túre som prišiel nato, ako veľmi som podcenil slovko „najdlhšia.“ Nebojte sa, nechcem nikoho strašiť.

Dolina je veľmi prívetivá, podmienky na bežkovanie sú viac než dobré. Východiskovým bodom je parkovisko poniže hotela Permon. Parkovisko je priestranné a ešte nikdy sa mi nestalo, že by som mal problémy s parkovaním. Od parkoviska vedie asi 250 metrová asfaltová cesta k mostu ponad poslednú dravú rieku Slovenska, na most cez Belú a na druhej strane začína moja túra…A úvod je to veľkolepý (odhliadnuc od mesačnej pustatiny na ľavoboku, pozostatku veternej smršte Alžbety z 2004-tého). Rýchlo späť ku krajším zajtrajškom, teda vlastne krajším výhľadom…

Už si videl Kriváň ako na podnose? V Tichej máš jedinečnú príležitosť

„Križovatka Tichej a Kôprovej doliny. V Tichej na mňa čaká reklama na ticho, v Kôprovskej pohľad na Kriváň z rôznych uhlov a v jej závere Kmeťov vodopád

Ohromná silueta Kriváňa sa vynorí spoza zákruty ani nie po 1 km. Ak máš smolu a pre hmlu nič nevidíš, tak sa sem určite niekedy vráť, pretože pohľad na tohto krivého fešáka z Tichej je proste ne-za-bud-nu-teľ-ný…Trasa pokračuje takmer „nulitným“ stúpaním až ku križovatke Tichej a Kôprovej doliny. Kôprovu priblížim v ďalšej časti, dnes pokračujem smerom do Tichej. Podklad je zatiaľ vhodný skôr pre korčuliarov ako pre vyznávačov klasického bežkovania, pretože cesta je upravená až k vzdialenej horárni hlbšie v doline.

Za týmto bodom pomaly ale isto začína to, prečo sem tak rád chodím. Asi 1 km od križovatky opúšťam voľné priestranstvo a vchádzam do lesa. Tichá dolina je vzácna prírodná rezervácia a na jej území sa nachádza až 6 pralesov s nádherným porastom. Jedná sa o časti Žerucha, Hlinská dolina, hrebeň Hlina a závery dolín Tomanovskej,  Javorovej a Kamennej Tichej. Ja nie som žiadny prírodovedec, ale na to, aby človek pochopil, že sa nachádza vo veľmi vzácnom prostredí žiadny titul nie je potrebný.

Výlet pokračuje ďalej do lesa popri zurčiacom Tichom potoku. Kopec je stále veľmi mierny, veď na 8 km človek nastúpa smiešnych 250 m. čo mi pasuje skôr niekde na pahorky v Trnavskom kraji, ako na dolinu v srdci Tatier. Čo ma teší, vrstva snehu je čoraz vyššia.

Čím ďalej vchádzam do lesa, tým viac pribúda snehu. Keď sú podmienky také aké majú byť uprostred zimy, tak sa môže stať, že na ceste je aj metrová vrstva. Pár krát som to zažil a pripadal som si ako v nejakom ruskom filme kdesi na Sibíri. Les je čoraz hustejší, vzduch redší a spoza korún sa začínajú ukazovať končiare Západných Tatier.

V tejto časti túry začína byť ľudoprázdno.

V tejto časti túry začína byť ľudoprázdno. Ľudí zrejme odradí začínajúce prudšie stúpanie, strach zo samoty hlboko v lese, vzdialenosť ku parkovisku ale hlavne: čoraz väčšia zima. Hlboko v doline teplota často klesne pod -10°C. Záver je dosť dlho v tieni Liptovských Kôp a vzduch sa zohreje až okolo obeda. Pravidelne som v tejto časti vymrzol a mráz mi zašiel až za nechty. Nepomôže ani rýchlejší pohyb do kopca a k omrznutým palcom na rukách sa pridávajú aj uši, líca, nos. Aj soplík zamŕza..

Tichá dolina si veľkým, takmer pravouhlým oblúkom derie cestu cez Červené Vrchy a Liptovské Kopy. Po ľavej strane sa začínajú ukazovať štíty ako Tomanová, Temniak alebo Kresanica. Asi to znie ako klišé, ale človek sa odrazu cíti ako „trpajzlík“. Fascinuje ma hlavne pohľad na ľavobok, na Červené kopy. V duchu si dávam záväzok, že v lete ten hrebeň musím ísť prebehnúť…

Padajúce lavíny vedia byť poriadne hlučné, no nie vždy.

Na 10. tom km prichádzam k starej odbočke vedúcej do Tomanovskej doliny. Od tejto chvíle ma čakajú ešte posledné necelé 4 km. Stúpanie je o poznanie prudšie, ale nie je to nič strašné. Najväčším problémom ostáva čoraz väčšia zima. Dosť často sa stáva, že dokonalé ticho preruší nezvyčajný rachot. Padajúce lavíny vedia byť poriadne hlučné a ich ozvena dokáže nahnať strach.

No pozor, tie prachové idú naopak takmer úplne ticho a to, že nič nepočuť neznamená úplné bezpečie.  Tichá aj Kôprová sú známe pre svoje lavinózne svahy a v prípade výstrahy 3. a vyššieho stupňa od HZS neodporúčam pohyb až do zadnej časti doliny.

Štíty Červených vrchov.

To sou panoramata…Opäť pohľad na štíty Červených vrchov.

Pred sebou už mám len posledný jeden kilometrový úsek a tak ho využijem na krátku edukačnú vložku. Vedel si o tom, že najvzácnejší odtlačok stopy dinosaura na Slovensku pochádza práve z Tichej doliny? Podaril sa dvom geológom Milanovi Sýkorovi a Jozefovi Michalíkovi v roku 1975. Odhad vraví, že skamenený odtlačok má viac ako 195 miliónov rokov.

Obaja geológovia spomínajú, že keď ho našli, tak Milan zvolal: „Jozef, máš tu nejakú sliepku“! Samozrejme, šlo o žart, obaja páni vedeli o aký nález sa jedná. V súčasnosti sa odliatok tejto stopy nachádza v prírodovedeckom múzeu v Bratislave spolu s modelom tohto dinosaura v životnej veľkosti.

Som veľmi rád, že som sa dostal až sem. Tichá dolina je naozaj tichá. Ani v lete v nej nie je veľa ľudí, v zime to platí dvojnásobne. Vôbec mi to nevadí, prírodné ticho pôsobí ako balzam na dušu. Krásu okamihu zvýrazňuje pohľad na Svinicu smerom na východ. Tento menej známy hraničný vrchol je skutočný klenot Vysokých Tatier. Samotný vrchol Svinice je pomerne strmý a o dosť vyšší, ako okolité vrcholy. Preto je taká dominantná. Navyše, z jej vrcholu človek uvidí celkom iný Kriváň ako ho poznáme z pohľadníc. Možno raz napíšem viac, keďže som tento vrchol v minulosti už pokoril…

Svinica 2301 m.n.m. Neviem, prečo taký názov, podľa mňa je to fascinujúci vrchol

Svinica- pohľad cez zúmovatko…

Záver trasy

Čo dodať na záver. Tichá dolina je mojou najväčšou láskou. Netvrdím že je to najkrajšia bežkárska trasa na Slovensku, ale určite by sa zmestila medzi 5 najkrajších. Také ticho a také panorámy, aké človek nájde v tejto doline, to sa len tak nevidí. Je však veľmi dôležité nezabudnúť na jednu vec- dolina je veľmi dlhá, dlho sa v nej drží tieň a v jej závere je brutálne, ale že fakt veľmi, veľmi chladno. Takže odporúčam radšej neskorší štart, nech si Slnko môže plniť svoje dve základné povinnosti- svietiť a kúriť…

PS: Nezabudni sledovať výstrahy pred lavínovým nebezpečenstvom, ktoré nájdeš napríklad tu: LAVÍNY.SK

Stručne o mne. Pavol Bačík 44. rokov rodák z Liptovskej Ondrašovej. Nadšený športovec a vždy pripravený fotograf. V súčasnej dobe predseda bežeckého oddielu ŠK Kriváň Liptovská Ondrašová. Viacnásobný účastník Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach a mnohých polmaratónov doma na Slovensku aj v zahraničí. Najlepšie sa cíti na dlhých tempových behoch, ale postupne sa začína venovať aj horskému trailovému behu. Bežecký tréning rád kombinuje s cyklistikou, turistikou, lezením po ferratách a v zime s obľúbenými bežkami. Ako zvykne vravieť: „Šport sa stal súčasťou môjho života, lebo vtedy môžem vypnúť a cítim sa slobodný“.