Naše výlety

Na prahu korony v Španielsku

Zo Španielska zdrhli jedným z posledných letov, teraz sú v karanténe. Ako prebiehal život tam a čo robia dnes? Krátky rozhovor s Kristiánom Jánošíkom po jeho návrate domov.

Čo bolo dôvodom tvojej cesty do Španielska?
Do Španielska cestujem už štvrtý rok po sebe. S mojím tímom PROefekt sa pravidelne začiatkom marca pripravujeme  na nadchádzajúcu cyklistickú sezónu. Tak ako každý výkonnostný cyklista odlietam pred sezónou do teplejšej klímy, kde môžem absolvovať a hlavne zdravo vstrebať takmer dvojnásobok tréningu ako doma. Nie je to žiadna dovolenka, ale poctivá tvrdá robota na pedáloch, no človek si to vie aj užiť.

Kde konkrétne si bol?
Naša základňa býva každý rok v meste L’Alfàs del Pi v provincii Alicante, na známej časti španielskeho pobrežia Costa Blanca.  Ubytovanie v 3 hviezdičkovom hoteli, pestrá strava, welness, masér z proficyklistiky, 300m od pláže, čo viac :).

Oblasť je  perfektná aj z tréningového hľadiska. Cyklista si môže vybrať trasu rovno z hotela. Môže začať na rovine , pokračovať aj  30 km v kopcoch  a nemusí jazdiť ďaleko. Doprava je na cyklistov zvyknutá a ohľaduplná. Najviac áut sa sústreďuje pri pobreží, kde sú zväčša roviny. Ak však  zavítate do vnútrozemia kde je už terén viac pestrý, čaká vás len nádherné prostredie a hladký asfalt. Celá vozovka viac- menej len pre vás, keďže auto stretnete tak cca raz za hodinu.

 

Situácia s koronavírusom sa pri vašom odlete u nás iba začínala rozbiehať, aké to bolo tam?
Ešte pred naším odletom sme  boli jasne informovaní o výskyte vírusu v Španielsku, takže sme vedeli    do čoho ideme. V tom čase síce u nás ešte nebol oficiálne nikto nakazený, ale média nás strašili z každej strany, takže sme museli byť pripravení na všetko. Realita bola však  trochu iná. Letisko vo Viedni nekolabovalo, rúško nosil 1 človek zo 100 ľudí. Po príchode do Alicante to už nebol takmer nik. Mal som pocit, že títo ľudia  o tom ešte nepočuli. Podľa výskytu nemala  táto oblasť  na zozname nakazených. To, že rúška nebude nosiť ani personál a ani dôchodcovia z cudziny ma vážne prekvapilo. Všade vládol pokoj, pobrežia boli plné turistov, bary plné cudzincov a človek sa cítil ako v inom svete.

Mali ste kontakt s miestnymi, alebo ste sa už držali stranou?
Kontakt s miestnymi bol hlavne v oblasti ubytovania, či už v hoteli alebo v potravinách. Pravdaže, človek sa nemohol vyhnúť ľuďom vo väčších mestách, keďže to tam naozaj žije.

Tu u nás sa s príchodom väčšieho množstva správ a prvých nakazených rozbehla nákupná horúčka. Ako to vnímali Španieli?
Situácia v obchodoch a v podnikoch bola absolútne normálna. Človek zohnal  všetko, čo chcel. Nikto nekupoval 100 rožkov a 100 kíl múky ako u nás. Pokles sme  začali vnímať posledné dva dni nášho pobytu. Už naozaj bolo vidieť ako sa čoraz menej ľudí pohybuje po pláži, po reštauráciách a podobne. Zlom nastal v deň nášho odchodu, keď zrazu bolo úplne všetko zatvorené. Všetko však prebehlo v pokoji a bez paniky.

Napriek pocitu, že sa nič nedeje, chránili ste sa nejako?
Podľa toho kde. Takmer počas celého pobytu sme sa naozaj cítili ako v inom svete. Ak by sme necítili  pretlak médií aj by sme na to zabudli. Dokonca aj po tom, ako sa v Španielsku zvyšoval počet nakazených denne po tisícoch. V deň odletu na letisku v Alicante to bolo viac-menej podobné. Rúška už niektorí mali, ale stále to bolo málo. Vtedy som si už vážne povedal, že toto je choré. Niektorí  ľudia  si z nás robili srandu, niektorí si mysleli, že práve my sme nakazení a obchádzali nás na 10 metrov.

Už pred príchodom  na Slovensko sme boli jasne informovaní, že hygiena sa musí striktne dodržiavať. Každý videl správy zo Slovenska, každý si pozrel rozhovory s hygienikmi a nikto z nás to nebral na ľahkú váhu.

Cítil si sa ohrozený?
Prvý pocit ohrozenia som pocítil deň pred odchodom, kedy vyšli v správach aj také informácie, že naše lietadlo do Viedne nemusí odletieť. Išlo skôr o poplašné správy, no s každým to skutočne  pohlo. Vedeli sme, že aj Viedeň je na tom veľmi zle a ochrana pred nákazou bola dôležitá. Rúško a rukavice som mal        na sebe počas presunu na letisko, na letisku, počas celého letu. Vlastne až dovtedy, kým som nepresadol do auta na Slovensku. Bolo mi jedno, či niekto na mňa zazerá alebo sa zo mňa smeje, bolo mi jedno, že to rúško už smrdí alebo že mám ruky v tých rukaviciach premočené. Ani ja a ani ostatní sme nenechali nič   na náhodu. Kvôli následkom, ktoré môžu nastať sme to vnímali ako povinnosť.

Ako sám hovoríš,  a je to vidieť aj na výsledkoch, si výkonnostný športovec a aj tvoja imunita bude zrejme iná ako u bežných ľudí. Máš aj špeciálny recept na jej posilnenie?
Ako každý športovec mám silnú imunitu už len kvôli tomu, že športujem. Pohyb v horách, či len prechádzka na slnku vám prispeje k imunite omnoho viac, než ktorýkoľvek liek v lekárni. Veci ako zdravá strava či hygiena  hádam ani netreba pripomínať. Pri mojom zaťažení organizmu však potrebujem  robiť aj veci navyše, napríklad otužovanie. V týchto dňoch karantény si  naozaj nemám veľmi  z čoho vyberať, keďže som mimo čerstvého vzduchu, mimo slnka, mimo pohybu v horách,… Čo však musím robiť, aby  straty boli minimálne, je cyklotrenažér, zdravá strava, cvičenie s vlastným telom a otužovanie aspoň  v sprche.

Teraz si v karanténe. Ako si to majú ľudia predstaviť? Sedíš doma v izbe separovaný od rodiny, alebo…?
O povinnej karanténe pre nás, ktorí sme prišli zo zahraničia som začal vážne uvažovať až vtedy, keď sa vírus v Španielsku začal šíriť nekontrolovateľnou rýchlosťou. S niektorými chalanmi sme si sadli a prebrali všetky možnosti. Domov sme sa nechceli vrátiť, nie preto, že by sme sa cítili podozrivo. Keďže máme imunitu silnú, mohli by sme vírus prenášať bez toho, aby sme mali nejaké príznaky. Karantény, ktoré vraj vybavil štát by nám nikto nepreplatil a tak sme zvolili vlastnú cestu. Podarilo sa nám cez známeho obsadiť prázdnu chatu odkiaľ nevychádzame ani pred dvere i keď je krásne počasie. Záleží nám na zdraví a pokoji nie len pre nás, ale aj pre ľudí navôkol.

Aký máte režim?
Sme tu športovci – výkonnostní, a tak vieme, že nudiť sa nemôžeme. Človek by z toľkých myšlienok zošalel. Skúšame tento “pobyt” prežiť  v normálnom režime a myslím si, že zatiaľ sa nám to darí. Nemáme kuchárov, nemáme upratovačky a tak máme  vždy čo robiť. Okrem varenia a upratovania  dodržiavame tréningový režim – dvojfázový. Máme  čas na knihu, školu alebo film. Nie je to pre nás typický deň, ale vždy sa treba na to pozrieť aj z inej stránky. Pevne verím, že sa aj naučíme chutne variť 😀

 Ako je to s jedlom?
Jedlo nám hneď v prvý deň priniesli rodičia, a tak surovín máme aj na mesiac 🙂 .Už len variť.

Vládne ponorka?
Panika alebo ponorka nás zatiaľ obchádzajú 😀 . Sme tu naozaj dobrá partia ľudí, ktorí nemyslia len na to, ako tento svet speje do sračiek 🙂 To, čo sa deje na Slovensku a vo svete, samozrejme, sledujeme, no panika či nejaké depky by bolo to posledné, čo nám tu chýba.

Máte telku? :)))  – maťkova otázka
Myslím si , že vybavenie v penzióne je nadpriemerné. Máme aj televízor, ale nie je to niečo, čo nám nahradzuje slobodu a čas na vzduchu. Na druhej strane vie niekedy striasť hoďku – dve.

Ako to berie rodina?
Rodina prijala naše predĺžené sústredenie v poriadku. Všetci by sme boli všetci najradšej so svojimi rodinami a blízkymi, ale žiť s výčitkou, pokiaľ by si to niekto odniesol domov, neprichádzalo do úvahy. Aj naši blízki sú radi, že sme v bezpečí a zatiaľ zdraví.

Máš nejaký odkaz?
Odkaz pre ostatných? Ťažko povedať. Možno viete, aký je pohyb pre športovca dôležitý. Aj napriek tomu striktne dodržujeme nariadenia. Týmto by som chcel naznačiť, že pre tých z vás, ktorí navštevujú prírodu raz za týždeň, či nebodaj za mesiac to nie je ani zďaleka taký “trest” presedieť takýto krásny deň na zadku, ako pre nás. Navyše si môžete vážiť, že ste stále s rodinou a využiť ten čas omnoho bohatšie ako my. Takže keď to zvládneme my, zvládne to každý.

 

Mohlo by vás zaujímať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *