Naše výlety

S nákladom a legendou pod Rysy

Vyfrčím bicyklom na Popradské pleso a všimnem si pripravené nosičské krošne pre turistov. Kúrnik. Toto musím vyskúšať a hneď začnem plánovať zajtrajšok.
Ráno je obloha jasná ako plech, nádhera. Nahádžem veci do auta a keď upínam nosič bicykla – chráps. Seklo ma v krížoch, ach to už bude vekom. Cítim sa zúfalo, dnešok je posledný pekný deň. Rozhodnem sa dať tomu čas, nasúkam sa do auta a pretože na bolesť chrbta vraj najviac pomáha suché teplo, vypeckujem vyhrievanie sedačky na maximum. Po diaľnici sa to snažím trochu rozhýbať a pri vystupovaní je mi naozaj lepšie. Ford je lepší ako fyzioterapeut.

SPD pedále a vibramky spolu moc nehrajú, ale na parkovisku je už dosť áut, nemám čas zapodievať sa detailmi. Musím stúpať hore, aby som predbehol aspoň čo to z počtu turistov, nech mi zostane aspoň nejaká krošňa. Hneď sa s tým hodím do stresu a dupem hore čo mi sily stačia, odpočiniem si potom, aspoň tak plánujem.

Kúsok od Popradského plesa pri odbočke na chodník vidím ešte posledné voľné krošne a kopu ľudí okolo nich, pri troche šťastia mi hádam nejaká zostane. Letím ešte zamknúť bicykel, keď okolo prejde starší šedivý pán. Viktor Beránek. Chatár z Chaty pod Rysmi. Poznám ho iba z fotiek a filmov, no nezaháľam a oslovým ho horským „ahoj“. Prosím ťa, nemáš ešte jednu voľnú krošňu? Hodím sa hneď do tykania, ako som sa to v horách naučil. Chceš nosiť? Odpovie. Chcel by som to skúsiť. Tak poď chytro. Super!

Vybehnem za ním a vidím ešte dve voľné krošne, paráda. Jednu si vezmem s nejakým drevom na kúrenie cca 15 kíl a pomaly pôjdem hore, urobím video a bude to super deň. Viktor zatiaľ chystá krošňu vedľa s nejakou modrou škatuľou, ktorá už na pohľad nevyzerá na 10 kíl.
Budeme sa striedať. Povie. Čože? Ale veď ja som to ešte nerobil, ráno ma seklo – ide mi hlavou, ale nepoviem nič okrem dobre. Navlečie ma do popruhov a ideme. Postavím sa s modrou „buksňou“ na chrbte a hneď si poviem, no človeče, to bude deň.

Viktor nesie môj batoh a ja kráčam po chodníku za ním. Bez slov, tak ako povedal, sústrediť sa musíš na kroky, dýchanie a slová zbytočne rozptyľujú. Po chvíľke zastaví pri veľkej skale. Tu to opri. Super. Vyvlečiem sa z popruhov a ide zas Viktor. Po krátkych úsekoch to hádam aj pôjde. Keď ho sledujem, ako vo svojich takmer sedemdesiatich rokoch rezko kráča chodníkom, som v úžase. Z neho, z tejto chvíle. Mám smolu, alebo šťastie, že môžem ísť spolu s touto legendou Tatier?

Stúpame vyššie a vyššie, vyhýbame sa turistom. Nečudujem sa. Ak by sa ma za deň dve stovky hláv pýtali, koľko to váži, tiež by som išiel radšej poza bučky. Chodník pomaly prekryje sneh s ľadom a my odbočujeme pod vodopád – taká nosičská skratka. Pár ľudí sa tu už zabilo, tak opatrne, tento úsek prenesiem ja, povie. Obuje si mačky a začne driapať po snehu, skalách a reťaziach hore ako keby niesol len ťažší batoh.

Keď sa vydriape opäť na chodník, zloží krošňu a podá mi svoje mačky. Pomaly postupujem a stehná už majú naozaj celkom dosť. Krok. Krok. Krok. Všetko pomaly a opatrne, nechcel by som sa s týmto šúchať dole. Ešte jeden úsek potiahne chatár a záver už nechá mne. Spraví mi pár videí, dokonca krátky rozhovor na chate. Som spotený ako prasa, ale cítim sa perfektne. Bol to rozhodne najlepší deň tejto sezóny s čarovným človekom.

Jeden komentár ku článku “S nákladom a legendou pod Rysy

  1. Ivo píše:

    Parádny článok, krásne fotky. Mal by si urobiť jednu stránku len s tvojimi krásnymi fotkami 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *