Naše výlety

Spoznávanie Tokajských vinohradov na dvoch kolesách

Tokaj, oblasť, ktorú väčšina z nás pozná len z nápisov na fľašiach vína. Tento kráľovský mok, však nie je jediná vec, ktorú oblasť na juhovýchode Slovenska skrýva. Tokaj sa pýši krásnymi vinnými pivničkami, peknými cyklotrasami vedúcimi po úpätí hory, rozhľadňou v tvare sudu a neďaleko nájdete aj najnižšie položené miesto na území Slovenskej republiky.

Keď sa bavíme o Tokaji, tak nemôžeme opomenúť ani to, že táto vinárska oblasť bola (a asi aj je) obľúbeným sídlom kráľa Zemplína (Mikuláš Vareha). „Kolotočové podvody“ na DPH boli natoľko úspešné, že niekdajší kráľ Zemplína uvažoval o tom, že tu postaví ZOO so slonmi a na pohyb po okolí využíval vrtuľník. V časoch najväčšej slávy mal Mikuláš Vareha 77 firiem a medzi nimi zobchodoval 414 miliónov lykožrútov.

Čo však musím uznať Mikulášovi Varehovi, je fakt, že ako svoje „kráľovské“ sídlo si vybral jednu z najkrajších oblastí, akú na Slovensku máme. Vidieť tento kraj na vrtuľníku môže byť určite krásny zážitok, no ja som radšej pripútaný k asfaltu.

 

Výlety po východnom Slovensku vždy štartujem z dediny Palín ležiacej na ceste 555, ktorú nám minulý rok vo viacerých úsekoch zrenovovali. Ako je zvykom, tak sadám na bicykel skoro ráno a smerujem na juh. Cez dediny Stretava a Stretávka prechádzam rýchlo, čomu napomáhajú aj ochotné psy, ktoré ma vždy veľmi radi ponaháňajú. Za Drahňovom bočím vpravo, smer Veľké Raškovce, prechádzam cez Raškovský luh, ktorý je lemovaný riekou Laborec.

Spoza mňa počujem mohutný osemvalcový motor Mustangu.

Veľké Raškovce a Oborín sú typické zemplínske dediny, cez ktoré prechádzam rýchlo, pretože sa teším na rovinku, ktorá je za Oborínom. Takúto cestu zažívam na mojich výletoch prvýkrát. Štyri alebo päť kilometrov priamky. Na bicykli si túto cestu až tak neužijete, pretože predsa len 30km/h priemerná rýchlosť nie je niečo, čo zdvihne adrenalín v žilách.

Avšak, čo si užívam sú autá, ktoré okolo mňa prechádzajú. Spoza mňa počujem mohutný osemvalcový motor Mustangu, ktorý okolo mňa preletí. Rýchlosť, ktorou ma predbieha je neuveriteľná, až sa bojím, aby na konci cesty ubrzdil. Fascinovaný rýchlosťou a „strieľaním výfuku“ tohto stroja z dielne Fordu, pokračujem na koniec rovinky a bočím k Zemplínskemu Jastrabiemu.

Za Zemplínskym Jastrabím by som mal vidieť dedinu Cejkov, za ktorou začína stúpanie a po tomto stúpaní už len zjazd a som v Tokaji. Kvôli silnej hmle, ktorú vidím už z diaľky je však Cejkov v mojom pohľade rozmazaný, ledva ho vidím.

Vchádzam do hmly a teplota pocitovo klesla o 10 stupňov, a tak aj kopec, ktorý začína v Cejkove, mi padne vhod, pretože idem pomalšie a nahrievam telo. Stúpam hore krátkym kopcom, vďaka čomu mi je konečne teplo.

Domáci mi ochotne poradili, najprv sa snažili vysvetliť cestu, potom mi hovoria, že choď za týmto traktorom.

Na vrchole kopca už nie je hmla, no vidím, že pri zjazde si ma opäť počká. A tak vchádzam do mraku, postupne mrznem a ani fotiť sa mi nechce. Zjazd bol rýchly a mrazivý, ale po výjazde z lesa sa cítim ako v inom svete. Slnko, vinohrady, traktory, motorkári a krásne tokajské dedinky stavané na južnom úpätí hory.

Idem do dediny Černochov a pýtam sa na cestu. Domáci mi ochotne poradili, najprv sa snažili vysvetliť cestu, potom mi hovoria, že choď za týmto traktorom. Mal som síce plánovanú inú cestu, ale idem za traktorom. Cesta sa vo viacerých momentoch stráca a idem skôr po rozbitej poľno-asfaltovej ceste. Že vraj je to cyklotrasa, no skôr pre trekové bicykle resp. horáky. Aj napriek tomu, že mnou dosť trasie, tak tieto úzke cestičky pomedzi vinohrady na slnku si maximálne užívam.

 

Čím vyššie idem, tým sa cesta zlepšuje a ja už z diaľky vidím rozhľadňu v tvare suda. Tento dvanásť metrový sud nájdete medzi dedinami Malá Tŕňa a Černochov. Treba dodať, že výhľad z nej je úchvatný. Z vtáčej perspektívy máte celý región Tokaj ako na dlani. Z tejto rozhľadne krásne vidíte ako je Tokaj ohraničený z jednej strany kopcom a z druhej strany maďarskou hranicou.

Po bokoch lemujú výhľad vinohrady a v diaľke už vidím hraničné prechody do Maďarska. Slnečné lúče ma zohrievali, a tak som sa chvíľu kochal touto malou útulnou oblasťou pri maďarských hraniciach. Úprimne, nečudujem sa, že kráľovi Zemplína sa tu páči. Krásny výhľad, dobré víno, priateľskí ľudia, nič viac nepotrebujete.

 

Napriek tomu, že sa mi tu nesmierne páči, opúšťam rozhľadňu a schádzam do dediny Malá Tŕňa. Malebná vinohradnícka dedina, ktorá ma zaujala najmä tým, že v strede dediny máte parádnu mapu cyklotrás a stojan na opravu bicyklov. To sa málokedy vidí na Slovensku niečo takéto. Dedina je postavená do kopca, a teda, aby som zišiel na cestu číslo 79, prechádzam cez celú dedinu a obdivujem, čo všetko dokážu ľudia urobiť s vínnou révou.

Čo sa týka hlavnej cesty, mal by to byť hlavný ťah, no v nedeľu a v čase korony tadiaľto prejde len pár áut. Táto cesta je zaujímavá tým, že obchádza celý kopec, na ktorom sú vinohrady, a teda mám veľmi pekný výhľad na región Tokaj aj z maďarských hraníc.

Najnižší bod na Slovensku sa nachádza v nadmorskej výške 94,3 m n.m..

Obchádzam kopec cez Slovenské Nové Mesto, Boršu a Viničky, prechádzam cez most nad Bodrogom a vchádzam do Stredy nad Bodrogom. V asi polovici dediny bočím vpravo a úzkou cestou vchádzam do Klinu nad Bodrogom.

Na konci dediny bočím vľavo ku kostolíku sv. Joachima a Anny. Tento kostolík nie je miesto, ktoré chcem vidieť, ale hneď za ním sa nachádza najnižší bod na Slovensku. Medzi dvomi lipami sa nachádza monolit, ktorý nás informuje o tom, že najnižší bod na Slovensku sa nachádza v nadmorskej výške 94,3 m.n.m.. Z tohto bodu, už neuvidíte Tokaj, no aj okolie tohto miesta je veľmi príjemné s upokojujúcou atmosférou.

Po jedle idem späť už po ceste popri Bodrogu, ktorá končí práve pri moste nad Bodrogom. Prechádzam most a tu ukončujem obchádzku Tokajského kopca. V tomto regióne je super, že si viete urobiť aj okružnú jazdu, pretože tokajský kopec nie je taký veľký a môžete ho obísť buď zo severu alebo z juhu alebo prejsť aj krížom cez neho a vojsť rovno do srdca Tokaja.

Keď idete krížom cez kopec, nie je to žiadne hrozné stúpanie, omnoho viac sa natrápite ak chcete spoznať vinohrady krížom krážom. Tým, že ja som šiel najprv krížom cez kopec a následne juhom idem domov, tak je Tokaj definitívne za mnou. Popri Bodrogu som nestretol žiadne auto, a tak kľudne prechádzam cez Ladmovce.

Zisťujem, že stav vody v mojich fľašiach je veľmi nízky, preto si v prameni za dedinou  plním fľaše. Vývod prameňa vyzerá ako obrovský kus hrdze a trošku cítiť nepríjemný pach, no opätovne prostredie je veľmi útulné, príjemné a tiché.

 

Nasadám na bicykel a za dedinou Zemplín prvýkrát pijem túto minerálnu vodu. Fuj, ako keby olizujem nejaké železo zaliate v síre. Hrozne to smrdí a vôbec mi to nechutí. No nemám na výber. Týrajúc sa touto hnusnou minerálkou prechádzam cez Brehov a vychádzam na „nekonečnú rovinu“, na ktorej som už teraz nestretol žiadne osemvalcové stroje.

Už som si len užíval cestu domov s vetrom. Od výjazdu na nekonečnú rovinu je cesta domov rovnaká ako cesta do Tokaja. Cestou domov uvažujem nad regiónom Tokaj. Podobne ako Poloniny ma ohúril svojou nedotknutosťou a kľudom, ktorý v týchto končinách panuje. Vinohrady, ktoré sú lemované slnkom v spojitosti s rozhľadňou v tvare suda vytvárajú neopakovateľnú atmosféru.

 

Bohužiaľ, som sa nedostal do vinných pivníc, ktoré sú že vraj tiež zážitkom, no keď pôjdem okolo nabudúce, určite sa zastavím. Dostupnosť je lepšia ako v Poloninách, pretože okrem auta, bicykla a motorky sa tu viete dostať aj vlakom, prípadne aj vrtuľníkom. Moja cesta z Palína mala okolo 140 km, ale ako som povedal, viete si to pohodlne skrátiť vlakom, prípadne prísť bližšie autom.

Každé miesto, ktoré som dnes prešiel, podobne ako v Poloninách vytváralo neskutočne ukľudňujúcu atmosféru. V tejto južnej oblasti som stretol minimum áut, cesty sú pomerne dobré, až na pár výnimiek (Černochov -Malá Tŕňa) a čo musím povedať, tak vinohrady vytvárajú neopakovateľnú atmosféru. Ozaj ideálne sídlo pre kráľa Zemplína.


Krátko o mne. Volám sa Michal Kaššaj, som 22-ročný študent pochádzajúci zo stredného Slovenska, žijúci v Bratislave a najradšej jazdiaci na východe. Voľný čas trávim s bicyklom, na cestách aj v dielni. Na cesťáku jazdím po Slovensku, Rakúsku, Maďarsku, no najčastejšie ma stretnete na hrádzi smerujúcej do Gabčíkova. Rád vybehnem aj do hôr na výlet po svojich alebo bike-packing.

Mohlo by vás zaujímať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *