Porovnania a recenzie

Superior eXF 9039 – prvý ebajk, ktorý som nevybil

Oravaman vs. ebike
Ebike poznáte – Oravaman je horský triatlon, ktorý bol donedávna jedným z najťažších pretekov na Slovensku, kým si sám organizátor nevymyslel ešte ťažší – bavili sme sa o tom v tomto videu.

Jeho plavecká časť prebieha na Liptovskej Mare (tú si dovolím vynechať) a následne cyklisti mieria cez Huty do Zuberca, ďalej na Oravice a späť cez Huty opäť až dolu na liptovskú stranu do Matiašoviec, kde sa otočia a Huty si zopáknu tretíkrát, kým konečne zosadnú z bicykla a rozbehnú sa na hrebeň Západných Tatier. Dosť aj čo čítať, nie to absolvovať.

 

Cyklistickú časť tohto triatlonu som chcel vyskúšať prejsť s ebajkom už pred piatimi rokmi, no za Zubercom som sa radšej otočil, nakoľko batérie celkom ubúdalo a predstava seba tlačiaceho ebajk na Huty ma nijak extra nevábila. Jasné, prejsť to s ebajkom nie je hrdinstvo, viem, len má láka dopátrať sa k odpovedi na otázku, či je ebike vhodný stroj pre triatlon 🙂

Technologický pokrok, jednotný dizajn a realita
Dnes som na brehu Mary opäť a opäť s ebajkom.  Je už poobedie, vzduch taký jarný pochladnejší a ja po zime polenivší.  Vkladám nádeje do technického pokroku s tým, že to celé zmáknem do tmy. Vyskočím do sedla a hijóóó. Len čo prejdem 30metrov už aj velím pŕŕŕŕ. Sakra.

SUP vo veľkosti L mi určite nebude dobrý, to som vedel, a tak sedlo musí vyššie aspoň ako sa dá. Lenže ups.  Káble od teleskopky sú spolu s ostatným bowdenmi a hadicami krásne schované – smerujú po riadítkach popod plastové krytky aby sa napokon zanorili do predstavca a zmizli v ráme. Esteticky veľmi pekné riešenie. Ale prakticky?

Za toho otca sa nijako nejdem dostať k bowdenu teleskopky, aby som potiahol a uvoľnil sedlovku. Keď ho konečne našmátram, prichádza prvá konštruktérska rana pre užívateľa v podobe jeho kompletného schovania. To znamená, že nikde inde ako na riadítkach sa posunúť alebo potiahnuť nedá. Neskôr u nás v servise odhaľujem taje vedenia bowdenov, ktoré sú eskapáskami pevne uchytené k držiaku batérie.

Z praktického hľadiska celkom blbosť. Ak si chcete upraviť výšku sedla, musí ísť dole kryt batérie, batéria von, odstrihnúť eskapásky, posunúť bowden hore alebo dole – podľa potreby, prichytiť ho späť páskami, vložiť batériu, založiť kryt. Nič, čo by chcel niekto dobrovoľne robiť v teréne. Riešenie to má. Nastavte to raz a už bicykel nikomu nepožičiavajte.

Odchádzam. Volím najnižšiu podporu, zamknem tlmič Rock Shox Deluxe a už aj zatáčam na Matiašovce. Od Mary je to doslova len pár stoviek metrov, no už šípim, že sedlo a môj zadok určite nebudú nerozluční kamaráti. Tu osadené FiZik Taiga je z tých komfortnejších tejto značky, ale mne absolútne nesedí, prirovnal by som to k trestu kľačania v kúte na polienkach, no je to môj rýdzo subjektívny názor s ktorým ľahko možno nesúhlasiť.

PreEcujem  okolo matiašovského kostola, trochu hore vŕškom a už mi máva prvá ľavotočivá z úvodu horského stúpania. Preradím na ľahší prevod a pomaly ukrajujem z tohto asfaltového hada vinúceho sa poškvrnenou prírodou až hen za kopce do Zuberca. Čo by som vám k tejto fáze napísal? Stúpať do vŕšku s ebajkom v režime Eco nie je aktivita, z ktorej by vstávali chlpy od vzrušenia. Metre pribúdajú, výška stúpa, teplota klesá a batéria drží. Snažím sa radiť ľahšie prevody, aby som kapacitu z batérie vyciciaval čo najmenej.

Viac ako jazda samotná ma v týchto miesta púta neskutočný bordel okolo cesty. Plechovky RedBull, obaly z Mc Donald, plastové fľaše minerálok a iné suveníry, ktoré sa turisti a bez pochýb aj miestni, rozhodli nedoniesť domov. Premýšľam, ako moc sme západ a ako veľmi v nás ešte drieme Rus.

Čím som vyššie, tým viacej snehu lemuje cestu. Dôležitejšia správa ale je, že až tu, tesne pod vrcholom, mizne prvá čiarka batérie. Prvá z piatich. Vyzerá to sľubne. Spravím fotku a pomaly sa púšťam dolu na Zuberec. Preletím  popod kostolnú vežu po hlavnej a už aj pedálujem po cestičke do Oravíc, chvíľku pomedzi polia, potom lúky, trošku lesa, pokecám za jazdy s náhodným cyklistom a ani sa nenazdám na obzore svieti tabuľa Oravice. Displej ukazuje 38km, obloha blížiaci sa západ. V rýchlosti len opriem bike o kopu snehu, spravím fotku a padám späť.

Krajinu zalieva večerné svetlo – ešte nie to zo zapadajúceho Slnka, ale už vidieť a tiež cítiť, že tú najlepšiu a najteplejšiu časť dňa máme za sebou. Mäkké gumy, ktoré sfúkol Kiko pri jeho jazde v horách a ja som ich zabudol dofúkať, odvaľujú hlučne po oravskom asfalte na DT Swiss ráfikoch. Ozaj, dnes to bude len o asfalte, ale Kristián vytrápil Supíka aj v snehu a teréne. Veď pozrite video:

My so SUPom sa driapeme cez Holicu na vrchol Hút. Cesta ubieha, stojí má len trochu času, nepatrnú časť síl a pár vztýčených prostredníkov vodičom, ktorí občas nechápu, že rezať zákrutu v protismere by nemuseli až po samú krajnicu, na ktorej sa plahočím ja. Obdivujem všetkých cestných cyklistov, mňa na asfalte zas nejaký rok neuvidíte.

Do prehupnutia cez vrchol Hút chýba posledných pár zákrut, keď mizne druhý dielik batérie. Už som si istý, že zvyšok trasy by s obrovskou rezervou vydal, konečne prepínam do režimu Boost a deň sa stáva krajším. Motor má citeľne vyšší výkon ako jeho predchodcovia a tak reťaz a najmenšie kolieska kazety môžu vedno skučať bolesťou aj v strmých stúpaniach. Stromy okolo sa mihajú ako keď pozeráš von z vlaku a kútiky úst mi ťahá nahor. Áno. Toto je presne to, čo na ebajkoch nenávidia všetci ortodoxní cyklisti.

 

Som hore, alebo teda sme, batéria je na hony vzdialená vybitiu, zadok blízko k rozpadu. Hodím na seba teplú bundu a v podvečernom tieni zošuštím do Matiašoviec. Brzdy od TRP, ktoré tu pracujú na hrubších kotúčoch než je bežné, sa mi spočiatku zdali vágne, no behom týždňa jazdenia sa zabehli a teraz cestou dolu konečne fungujú na výbornú.

Zastavujem až pri aute, kde tachometer hlási 78 km a stále tri dieliky batérie. Z toho usudzujem, že túto trasu by zvládol ešte raz, čo robí dojazd na asfalte 160 – 190km. Za celý ten čas som nespomenul radenie, čo vlastne ani nepokladám za dôležité. Prehadzovačka Shimano SLX s radením Deore a 12s kazetou hrajú vedno bezchybnú hru, niet o čom.

 

Porovnanie porovnateľného
O chystanom novom motore z dielne Shimano sme vedeli už dva roky pred tým, ako sa začal montovať do prvých bicyklov. Sľubovaný bol tichší chod, výrazne nižšie trenie a tým na rovnakej kapacite batérie citeľne dlhší dojazd. Máme to šťastie, že to môžeme všetko overiť v reálnom svete a laboratórne testy prenecháme počítačovým simuláciám.

Berieme na výlet Superior eXF 9039 s motorom Shimano EP8, Rock Machine Blizzard e70 s generačne najstarším motorom Shimano E8000 a Blizzard e60 s motorom E7000.  Obidva stroje od Rock Machine sú z našej požičovne a najazdené majú niečo málo cez 600km, čo by nemalo mať zásadný vplyv na kapacitu batérie ani funkčnosť bicyklov. V ich neprospech hrajú menšie 504Wh batérie, a tak by podľa indícií papierov mali prejsť menej kilometrov.

Aby bolo porovnanie čo možno najobjektívnejšie, stúpame na rovnakých prevodoch s rovnakou podporou a po určitých úsekoch si bicykle meníme. Sup má posed, ktorý nič nedlhuje povesti svojej značky výrobcu pretekárskych XC bicyklov – riadítka sú ďaleko a jazdec sa k nim musí viac „natiahnuť“, čo je výhoda hlavne pri strmých stúpaniach, kedy sa predok nezbiera do vzduchu pri každom zatlačení do pedálov. Oproti tomu setup na oboch Rock-och je komfortnejší, riadítka sú bližšie a chrbát menej natiahnutý.

Už pri prvom stúpaní za mesto je cítiť a hlavne počuť rozdiel v motoroch. Starší model E7000 je suverejne z trojice najtichší. Nové EP8 je niekde medzi, zvuku vydáva viac ako 7 tisícka no je tichší ako E8000.

Akú to má spotrebu a chod
Prejav nového EP8 je kultivovanejší od jeho predchodcov a hlavne podpora sa nevypína razom,  jej ukončenie alebo naopak nábeh pri rýchlosti 25km/h sú neporovnateľne citlivejšie. Jediné, čo môže rušiť pri jazde na pomedzí podpory/nepodpory je klepnutie pri zapnutí. Znie to podobne, ako keď cinkne od kolesa skalka o rám. Nič, s čím by sa nedalo žiť, len som si to všimol pri jazde po rovinách. Pozornému oku určite neunikne ani výsledok diéty nového motora a jeho celkovo menšie rozmery.

Ako naša trasa ubieha, ubúdajú aj dieliky batérie. Blizzardy sa držia plus mínus spolu, najskôr zmizne dielik na 8tisícke a chvíľku potom aj na sedmičke. Sup sa v tomto teste drží chlapsky a aj vďaka väčšej batérii ponúka naozaj výrazne dlhší dojazd. Kapacity majú ale všetky stroje ešte dosť, preto sa rozhodujeme pre ďalší okruh poza Veternú Porubu, Žiar a Smrečany, kde sú tie kopčeky celkom výživné a rozdiel by mohol byť ešte badateľnejší.

Smrť v priamom prenose
Zelený Blizzard z nenazdajky začne vydávať zvláštne zvuky a jeho nadšenie z ďalšieho okruhu rýchlo opadá. Keďže sme rovno v mieste výmeny, presadám naň ja. Stačí pár metrov a hneď viem, koľká bije. Zvuky stupňujú intenzitu, podpora sa vytratí ako dobrá rada rodičov tínedžerovi a je po ňom.

Za pár metrov zostáva z ebajku len kopa železa, a pretože sa mi to stalo s motorom tohto druhu už druhýkrát a niekoľko ich pošlo aj v požičovni, môžem s kľudným svedomím označiť E7000 za tragicky najnespoľahlivejší pohon od Shimana.

Na obhajobu z predošlých skúseností musím napísať aspoň to, že Shimano má zastúpenie aj priamo na Slovensku a po zaslaní chybného motora príde na výmenu nový kus behom pár dní ak nie hodín, čo ale môže byť celkom slabá náplasť za pokazenú dovolenku.

Keď pomiešame jablká s hruškami
a začneme hneď dojazdom 160km + – je to cesta z LM do Žiliny a z veľkej časti aj späť. Šialená vec. Áno, určite sa nájdu aj oponenti, ktorí majú batérie po kapsách a prelezú s ebajkom 200 – 300 – 1000 kilometrov, alebo hádam aj okolo planéty. Lenže mali by sme pochopiť, že dojazd ebajku je iba jedna z veličín dobre fungujúceho ebajku. Do úvahy musíme brať celkové vyváženie, ovládateľnosť, schopnosť prekonávať prekážky, nerovný terén a v neposlednom rade užívateľskú prívetivosť a spoľahlivosť.

Ako pri žiadnom každom teste, ani tu si netrúfam hodnotiť spoľahlivosť. Vyzerá, že bude dobrá, no skutočne to ukáže až čas a pravidelné dlhodobejšie používanie. Všetky ostatné aspekty hodnotím na tomto bajku veľmi kladne, pretože konštruktér sa nenechal uniesť  výdobytkami techniky a drahou výbavou. Namiesto toho zvolil podľa mňa veľmi vhodný kompromis medzi cenou a funkčnosťou, čo ocenia časom aj majitelia, pretože už len pri takej výmene kazety s reťazou nebudú musieť darovať obličku.

 

Možno niekto povie, mohlo tam byť  XT. Mohlo. V katalógu by to vyzeralo dobre, ale na čo vlastne? Ak sa staráte a správne nastavíte SLX, funguje vám roky. Ak sa o bicykel nestaráte, nepomôže ani XTR. Jediné, čo mi ruší súhru komponentov sú brzdy TRP. Mohli sme zostať pri Shimane a ich jednoduchom servise, ale beriem, v dnešnej dobe nedostatku ďakujeme za to, že vôbec dáke brzdy má.

Či by som si ho kúpil? Pokiaľ by som hľadal ebike do terénu, tak áno. Pretože na ňom badať zmeny oproti predošlým modelom s integrovanou batériou a viaceré detaily vychytali muchy prvých ročníkov, zlepšil sa dojazd, a to až natoľko, že na slabom režime ho nevládzem využiť celý, čo je pocit, ktorý zažívam na ebajku prvý krát. eXF9039 sa zdá byť dobrá voľba a koniec koncov trasu Oravamana by určite zvládol, takže je to správny bicykel aj pre triatlon 🙂 Ak sa vám tiež páči, jeden vo veľkosti L stále máme u nás V PREDAJNI.


Stručne o mne: Volám sa Majo Illéš a som najstarší chren z partie, prvá písomná zmienka o mne je z roku 1981. Pár rokov som pracoval ako profesionálny horský záchranár, následne ako redaktor v motocyklovom časopise Motohouse, pretože môj život vtedy napĺňali motorky a cestovanie. Neskôr som okúsil prácu kameramana a strihača v televízii, až sa to napokon celé zlialo a teraz môžem fotiť, písať, kamerovať, cestovať, chodiť po horách a žiť svoj sen vo vlastnej firme – Bicyklom po Slovensku.   

Mohlo by vás zaujímať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *