Šport

Svetový pohár v Novom Meste na Morave – splnený sen

Asi takto by som v skratke nazval ostatný víkend. Štart s tou najlepšou MTB elitou, ktorú ti svet ponúka, na extrémne náročnej trati a v tom pekle, ktoré spravia diváci..

„Sveťák“ v NMNM pozná už snáď skoro každý biker/cyklistika, ktorý sa pohybuje vo svete XC, 100-120 mm zdvihov. Je to podujatie, ktoré by som nazval až sviatkom horskej cyklistiky, pretože priláka divákov z celého sveta nielen k obrazovkám, ale priamo na trať! Údolie arény Vysočina sa zaplaví tisícami divákov, ktoré koncom týždňa praská vo švíkoch…

O5S5
Na tejto akcii som sa zúčastnil opäť po roku, no porovnávať sa to určite nedá. Minulý rok som štartoval ešte v kategórii U23 (do 23 rokov) za národný tím, bez diváckej kulisy a na trati v rozbahnenom teréne plnom mokrých koreňov v počasí sťa pod psa.

Tohto roku to bolo razantne iné. Štart prvým rokom v kategórii Elite, pod taktovkou nášho UCI tímu (PROefekt Across CST) za slnečného počasia na suchej trati a hlavne v tej úžasnej diváckej kulise, ktorá mi robila zimomriavky už pár dní dopredu..

Do dejiska sme dorazili vo štvrtok večer, v okresanej zostave s dvoma jazdcami (ja a Flori) a naším manažérom/servismanom/kuchárom/vodičom/(čo viac si len domyslíš) Marekom.

Piatok
začal naším prvým tréningom na trati. Z ubytka na trať to máme zhruba 30min, tak v rámci rozjazdenia valíme naprieč krásnou prírodou smer aréna Vysočina. Parkoviska sa začínajú už plniť, nakoľko večer sa jazdí už prvá disciplína XCC-shortrack.

Trať XCO zostáva viac menej nezmenená, no organizátori na nej spravili patričné úpravy. Niekoľko korenistých úsekov sa vysypalo pieskom, čo trať podstatne zrýchlilo. Boli to skôr tie úseky, ktoré robili problém v mokrých podmienkach a trať výrazne spomaľovali.

Čo sa však nezmenilo boli slávne technické pasáže ako napr. Mercedes-Benz Vertical Drop, Rock´N´Rob, …

Prašné podmienky tohto roku na jednej strane potešili, rýchlosť na trati je vždy zábava a nemusíte po závode meniť polovicu komponentov, na druhej strane sa vtedy oddelí zrno od pliev.

Tým myslím hlavne tímy s profi mechanickým servisom, ktoré celé tieto dni dolaďujú komponenty (vidlice, tlmiče, mazanie, tlak v pneu …) do takých detailov, že sa vám až rozum zastaví. Výsledkom je, hlavne na takejto trati, že ten bicykel letí..

Večer odštartovala tiež prvá disciplína shortrack najlepších žien a mužov. Tu nastala na trati veľká zmena, viedla širokými úsekmi bez nejakých singlov, čo dodávalo pretekom atraktivitu, keďže to bol celý čas boj o pozície.

Aj ženské aj mužské preteky mali veľmi podobný priebeh, keďže sa rozhodovalo zväčša v poslednom kole. To ale neznamená, že sa šlo na pohodu, naopak, viacero jazdcov povedalo, že to bol jeden z najbrutálnejších shortrackov vôbec.

V ženskej kategórii prekvapivo v špurte vyhrala olympijská víťazka Jolanda Neff (Trek Factory Racing), v mužskej kategórii predviedol svoj dynamit nemec Luca Schwarzbauer (Canyon Collective XCO), ktorý predviedol v závere posledného kola pol minútový útok na šialených priemerných 1127 wattov a suverénne si tak prišiel po prvý triumf vo svetovom pohári.

Sobota
patrila mladším kategóriám. Od rána začali postupne juniori, juniorky, muži U23 a ženy U23. Tu začala šichta aj pre parťáka Floriho, jazdiaceho v kategórii do 23 rokov. Kým ja som si ešte na obed v krátkosti šiel na chvíľku prejsť trať, on už šteloval hlavu a nohy na ťažký závod.

Ten začal o 15tej a ako správny kolega a kamarát som mu taktiež šiel pomôcť so supportom. V tejto kategórii štartovalo šialené množstvo 160 pretekárov a tak im organizátori preto rovno nadelili 2 zavádzacie + 4 veľké kolá. Flori zavádzačky nemusí, no bojoval ako lev, ako len mohol.

O vražednú selekciu pretekárov sa postaral predovšetkým Kubánec Martin Vidaure (Lexware Mountainbike Team), ktorý si zavádzačky ešte užil s ostatnými chalanmi no potom zapol svoj motor a suverénne tak opäť vyhral ďalší závod sveťáku.

Len pre porovnanie, časy tohto jazdca na kolo boli takmer identické s najlepšími eliťákmi. Flori doráža do cieľa, aj keď v nie vydarenom závode, stále s úsmevom na tvári😊

Nedeľa
A je tu deň D. Štart našej kategórie je o 15:20, takže času habadej. Je to poriadny nezvyk, zrazu toľko času pred pretekom a mať o seba zároveň postarané, navarené a vlastne mať čisto čas do blba :D. Človek aby nezošalel, musí simulovať profíkov.

Ráno po raňajkách som teda vyrazil na ľahkú jazdu asfaltom po okolí a kochal sa moravskou prírodou a prebudiť tak telo. Následne hodím ľahký strečing s masážnou pištoľou a dusím do seba ľahký ryžový obed. V TV už vysielajú prenos elitných žien, nastal pomaly čas pripnúť číslo, nachystať bidóny, vybavenie a ide sa..

V rámci rozjazdenia to vezmem do arény bicyklom. Už kilometre pred arénou počuť celý ten hurhaj, tep mi poriadne poskočí. Lúky plné odparkovaných karavanov, stanov, tu vedľa pristáva vrtuľník. Sakra, Česi to ale fakt vedia!

Čas ubieha ako voda a pomaly sa presúvam do boxov. Boxy sú miesta, kde sa zhromažďujú pretekári zhruba 20 min pred štartom. Každý box je pre cca 20 pretekárov, zoradených podľa štartovných čísel. Začína radenie na štart a pri výzve na mená ako Shurter, Pidcock či Cink mám husiu kožu, diváci šalejú.

Radím sa s číslom 128 niekde na záver poľa, ostáva pár sekúnd kým semafory zhasnú..

Ťažko opisovať nejaké chvíľky, detaily zo závodu, všetkého bolo tak veľa a naraz to ubehlo ako voda. Štart prebehol „v kľude“, na asfalte sa nepadlo, nájazd do lesa popri závorách už taký čistý nebol. Zachytím dva pády,  jeden preskočím, po druhom už musím hodiť bicykel na ramená, tu už chytím celkom dieru za zvyškom poľa.

Čo telo nechcelo a hlava chcela, začal som dieru silou mocou doliepať. Kaša, malta, šrot, no moc som nedolepil. Čo som ale celkom isto zalepil, boli moje pľúca a svaly, ktoré som šiel vtedy doslova vypľuť :). Po nájazde do ďalšieho kola mi je jasné, že musím zapnúť vlastné tempo, no po tej zavádzačke to už nejak nejde.

Korene na trati, hlavne tie nenápadné na „rovinatejších“ trailoch mi ustavične kopú sedlo do krížov, po chvíľke ma opúšťajú už aj tie. V ten moment je dosť ťažké sa nejak zakusnúť do pretekania, keď v nohách niet síl, telo je zadýchané a tempo je pomalšie ako na ľahkom tréningu. Pár chalanov to dokonca aj dobrovoľne vzdalo, tiež mi to chodilo hlavou.

Čo ma ale na trati držalo boli diváci. Tých pár kôl na chvoste som jazdil zväčša sám a pri takom neskutočnom povzbudzovaní som sa neustále pozeral dozadu, či ma niekto nedobieha, vlastne som tomu nemohol nejak uveriť. A bolo to niečo úžasné.

Cez tú všetku bolesť, keď počuješ taký hurhaj okolo teba, zvonce trieskajú, motorové píly vrčia pri ušiach, vieš z tela ešte čo to vyžmýkať. Obzvlášť som mal niekedy úsmev na tvári, keď som počul: „Ideš Kiko!“, „Lúžna dotoho!“, „Poďme Slovensko!“. Toto mi spravilo zážitok, na ktorý budem ešte dlho spomínať, ďakujem!

Preteky pre mňa skončili skôr, vzhľadom na stratu na prvého pretekára som musel trať opustiť a tak som si ešte z blízkosti pozrel dojazd v šprinte Pidcock vs Dascalu. To čo tam vtedy robil Nino som zistil až pri repríze doma, nie jednému sa určite tlačili slzy do očí. Opúšťam pomaly arénu, na jednej strane trochu smutný z výsledku, no na tej druhej, splnil som si jeden veľký sen!

Teraz s odstupom času, pri písaní tohto článku, sa často zadívam do prázdna a s úsmevom spomínam aká to bola pecka. Presne pre takéto chvíle športujem, makám, snažím sa, aj keď to tak niekedy nevyzerá.

Ďakujem všetkým, ktorí ste držali a držíte palce aj naďalej, klubu a partnerom PROefekt Across CST team za to, že mi niečo takéto umožnili a zamestnávateľovi Bicyklom po Slovensku, že niečo takéto vlastne môžem robiť.

Športu zdar!

author-avatar

Kristián Jánošík - krátko o mne

Kristián Jánošík, 21-ročný maník do pretekov na galuskach a XCéčiek. Do tváre ho veľmi nevídate, no zato jeho kokpit z gopro videí poznáte už naspamäť. Prácou sa venuje e-shopu, našej požičovni a zbieraniu akčných záberov z akcií. Inakšie pokojný a skromný človek, až kým si nepripne štartovné číslo :D. O sebe príliš nenarozpráva, no s vašimi požiadavkami vám ochotne poradí.

Mohlo by vás zaujímať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.