Svidovské sedlo v Jánskej doline po snehu

Jedna z najobľúbenejších cyklotrás, samozrejme, v lete. Najčastejšie cyklisti štartujú z Liptovského Mikuláša, Hrádku alebo priamo z Liptovského Jána v ústi doliny. Tretí variant si vyberám aj ja a na bike nasadám za dedinou pod horou. Cesta je utlačená od áut, dlho som tu nebol, ale dúfam, že nejaké auto išlo aj nad jaskyňu a keď nič, aspoň budú ujazdené koľaje.

Posledné oteplenie urobilo svoje, snehu je tu málo, len ľad a pár čísel snehu na ňom. Cestička mierne stúpa k Stanišovskej jaskyni – dnes zatvorenej a potom už pokračujeme vedno popri potoku. Čudujem sa, snehu nič, ale aj tak tu išiel pluh. Tak fajn. Cesta bude odhrnutá určite aspoň po horáreň, keby až do sedla, bola by to paráda. Míňam skalné útvary popri potoku a vnáram sa čoraz hlbšie. Nikde ani živáčka – kde nie je chata, niet ľudí.

Slnko občas presvitá cez mraky a slabučké sneženie hneď naberie na rozprávkovej atmosfére. Raz sa ide lepšie v koľaji a inokedy zas krajom či stredom, podľa toho, kam sa dostal pluh. Jazda je ale v pohode, ide to ľahšie, ako som čakal. Vykrútim k horárni, kde sa sánkuje rodinka a hodím sa vľavo do sedla. Vyzerá, že cesta odhrnutá. Prehodím bicykel za rampu a už aj ukrajujem zo šotoliny –  teda v lete, teraz to ide po ľade lepšie ako v lete. Stretám staršiu pani so psom na bežkách. Tá z uja v traktore s pluhom rozhodne nemá takú radosť ako ja, no isto zažila v živote aj väčšie patálie a tak sa nenechá rozhádzať. Veď sme vonku, v prírode, tak čo viac?

Lúka, posledná otočka o 180 stupňov a je tu posledný traverz. Ten stúpa už iba mierne, nechá jazdcom sily a čas na nadýchnutie a obzretie okolia. Pred sebou mám Ohnište a jeho skalné útvary na horizonte, vľavo zas hrebeň Nízkych Tatier a pod sebou celý záver Jánskej doliny. Pekné veru aj takto v zime. Prefrčím lesom, plesknem dve fotky v sedle, hodím bundu a režem dolu. Neviem, prečo som si myslel, že v letných super odvetraných rukaviciach to bude ok. Vlastne aj bolo, len ten zjazd som nedomyslel. No nevadí, čo nemáš, nepotrebuješ.

Traktor prešiel aj na druhú stranu do Malužinej, keby niekomu bolo málo. Ja sa vraciam späť do Liptovského Jána. Dolu to ide v pohode, moc sa nešmýka, skoro vôbec, no aj tak nikam neženiem. Istota je istota a tesne pred večerom už nie je priestor na frajerinu.

Stručne o mne: Volám sa Majo Illéš a som najstarší chren z partie, prvá písomná zmienka o mne je z roku 1981 – silný ročník. Pár rokov som pracoval ako profesionálny horský záchranár, potom ako redaktor v motocyklovom časopise Motohouse, pretože môj život vtedy napĺňali motorky a cestovanie. Neskôr som okúsil prácu kameramana a strihača v televízii až sa to napokon celé zlialo a teraz môžem fotiť, písať, kamerovať, cestovať a žiť svoj sen vo vlastnej firme – Bicyklom po Slovensku.