Naše výlety

Talianske Dolomity s bicyklami a bez báb

Pri hľadaní zaujímavých trailov Talianska mi monitor chŕli do tváre metre neaktuálnych textov, ako keby som odvíjal rolku toaletného papiera, ktorý sa pri každom potiahnutí skotúľa o ďalší schod nižšie. Prepadá ma pocit márnej snahy a tak prepínam na osvedčený manuál – prezrieť satelitné snímky.

Pri tomto postupe sa po objavení cesty alebo chodníčka snažím následne z fotografií od užívateľov google maps vyčítať, či by sa cez nájdené miesta dalo preraziť s bicyklom. Takto načmáram pár trás, pár použijem z oficiálnych infošiek stredísk a to by malo na päť dní v Dolomitoch stačiť.

Požičaným karavanom ideme traja – dvaja Jankovia a ja. Vyzerá to na zaujímavú pánsku jazdu cez-štyridsiatnikov, kde sa navzájom poznáme a každý účastník zájazdu berie večernú fľašu vína ako prostriedok na dotvorenie atmosféry, nie sťa hlavný pilier programu, z čoho vedia vzniknúť časté nedorozumenia, kde jedných trasie od nervov a druhých z nedostatku alkoholu.

Pre vybranú oblasť Dolomitov je hlásený zvyšok babieho leta ešte na štyri dni a po nich dážď s ochladením v slede šiestich dní. Veľká preškoda, že tie štyri musíme ešte pracovať tu doma a náš príchod tam je v pláne akurát na ten piaty. Dúfam, že sa to poposúva, zmení, alebo aspoň trochu vylepší, ale čím je deň odchodu bližšie, tým horšie to vyzerá, až nezostáva nič iba sa modliť k bohom, aby aspoň nenatrieskalo prvý sneh.

Passo Pordoi a večerná Marmolada 
Vyrážame podvečer. S „akváriom“ preštrikujeme Slovenskom, schrupneme v Rakúsku a ďalší deň o jednej poobede už bohujeme nad nemeckým návodom k der kúreniu v sedle Pordoi priamo v srdci talianskych Álp. Slnko svieti, mraky iba neškodné. Bleskom vyhádžeme bicykle, naskáčeme do oblečka a už aj sa sunieme k začiatku prvého trailu.

Ten tu vykopali vo svahoch kopcov a zo sedla sa cez malé hrebienky vlní až nad horskú dedinku Arabba. Spočiatku je to pár serpentín so skalami, kde je menej zdatným istejšie stlačiť, ale potom to už ide pekne po lúkach stále s krásnym výhľadom do doliny.

Posledný úsek je klasifikovaný ako drsnejšie enduro, preto ho vzhľadom na lásku k našim bajkom a vlastným telám radšej obídeme a Arabbu “dobijeme” po štrkovej ceste. Vydriapať sa hore k autu by znamenalo jazdu po ceste v neprestajnom stúpaní. To by nám nevadilo, ale stratili by sme kopu času a bol by to predčasný koniec dnešného dňa.

Menej hrdinské, ale o to záživnejšie bude zbabelo kúpiť lístky na lanovku a jednou z posledných jázd nechať vyviezť svoje zadky na náprotivý hrebeň. Google prezradil, že by odtiaľ mal viesť chodník nad sedlo a podľa fotiek vyzeral celkom zjazdný.

Len čo sa vytrepete z lanovky vyrazí vám dych obrovský masív Marmolady – najvyšší vrch Dolomitov priamo oproti. Famózne. Svetlo je už mäkké, prichádzajúci večer vyhnal ľudí do dolín a chodník zatáčajúci niekam vpravo pôsobí tiež opustene. Skúsime zbehnúť aspoň za prvé rebro, odtiaľ snáď dovidíme ďalej a zrevidujeme plány, aby sme sa tu nezasekali do tmy.

Hlinená cestička zarezaná v strmej zelenej stráni južný svahov vyzerá nádejne. Bicykle nesieme len pár krokov po reťaziach a potom už letíme ponad hlboké údolie pod nami oproti zlatým lúčom zapadajúceho slnka. Občas nás chodník vyvedie až na hrebeň, kde môžeme súčasne nazerať do dolín na oboch stranách. Bez pochýb je to jedna z najkrajších trás, aké som kedy išiel s bicyklom.

Z konca tohto nádherného hrebeňa sa k autu už len zrútime oficiálnym trailom pomedzi alpské svište nasávajúce pokoj horského večera. Rozdelíme úlohy, otvoríme fľašu vína, pri ktorej sa zhodneme, že aj keby ostatné dni už iba lialo, táto jedna jazda stála za cestu sem.

Sellaronda MTB track
Ráno sa budíme s nadšením. Dážď nikde, obloha vyzerá v pohode a ku večeru nebesá hlásia zlepšenie. Na dnešok máme naplánovanú jazdu po Sellaronda trails. Možno ste už počuli o akcii Sellaronda – sú to myslím dva dni v roku – jeden na jar a jeden v jeseni, kedy úplne uzavrú dopravu na všetkých cestách do sediel v tejto oblasti.

To je príležitosť pre stovky cyklistov z celého sveta, ktorí si môžu užiť jazdu nerušenú autami. Začať okruh môžu kdekoľvek na trase. Vylezú na cestu, vymakajú horské serpentíny, spustia sa do doliny na druhej strane, opäť sa vyškrabú do ďalšieho sedla a takto obídu celý masív Sella. Vraj je to neopakovateľná atmosféra a ja tomu verím.

Sellaronda MTB track je spleť trailov a ciest pre horské bicykle. Ak ste namakaný, môžete takto obísť celý masív Sella za svoje, alebo to zoberiete na pohodu a väčšinu stúpaní sa necháte vyviezť  lanovkami. Pri jazde za svoje by som už zvyšok výletu iba ležal v kŕčoch, preto volíme lanovky. Ostatne sme na výlete, aby sme si užili niečo, čo doma nemáme.

Lanovky teda neobchádzame a užívame si hlavne zjazdy. Je to kopa kilometrov rôznej náročnosti od ľahkých až po technicky náročnejšie. Letný turisticky hit tejto lokality dáva okúsiť vďaka množstvu požičovní ebajkov v dolinách krásu horskej cyklistiky aj takým, ktorí bicykel vidia prvý raz. Občas tak stretnete na chodníčkoch kadekoho, no takto v septembri je to už číra pohoda.

Okruh okolo Sella, môžete ísť v smere  alebo proti smeru hodinových ručičiek, pričom v smere je to jednoduchšie, pretože viac stúpaní vykryjete lanovkami. Opačne to bude chcieť viac síl aj času.

My dáme dnešok v smere, zajtra opačne. Z passo Pordoi do Canazei je to z trailov na trase jeden z tých náročnejších. Striehne tu kopa ostrých skál a spodok “vypletený“ z koreňov musí byť po daždi intenzívny zážitok. Ak by to niekoho omrzelo, občas sú miesta, kde sa dá zdrhnúť na cestu a zhučať dolu asfaltkou. Ale keď sme sem už merali takú cestu, necháme sa vyklepať celou dĺžkou a v Canazei už len skočíme do kabínky, ktorá nás vypľuje o tisíc výškových metrov vyššie nad passo Sella.

Poslednýkrát zamávame nášmu autu do passo Pordoi a už plachtíme trailami do centra lyžiarskeho strediska Gardena – čo je zas o nejaký 900 výškových metrov nižšie. Najskôr nás vedie krátky a kľukatý Icarus, potom musíme trošku popedáľovať po vrstevnici na začiatok ďalšieho trailu s názvom Paravis. Ten poznám celkom dôverne, dva mesiace späť sme si sem urobili pánsku jazdu so synom so spaním v dodávke a jazdením v doline.


NOVÁ REŤAZ PRE TVOJ BIKE

Chystáš sa na výlet aj ty? Nájdi si u nás v eshope novú reťaz za najlepšiu cenu na trhu. 


Paravis je kľukatý, zvlnený, často cez klopenky mení smer, až sa cítite ako v kokpite akrobatického lietadla. Keď sa dovalíte do jeho záveru, máte na výber ďalší z dvoch chodov. Easy jump bol pred dvoma mesiacmi dosť rozbitý a pre nás aj náročný. Druhý je Family line – klopenky, vlnky, zákruty, občas most. Nenáročné a pekné. V dolnej časti stretávame chalanov, ktorí dosýpajú a žabujú povrch. O týždeň to tu pre bajkerov zatvárajú a začínajú stredisko chystať na zimu, ale zjavne, čo si pripravia na jeseň, nemusia robiť na jar.

Ak by niekomu bolo málo do Gardeny môže pokračovať Freeride trailom, ktorý je v mapách hodnotený ako najnáročnejší v oblasti. My frčíme vyznačenou trasou po zjazdovkách a cestičkách.

Z Gardeny ďalší kábel. Teraz do sedla z rovnomenným názvom, kde sa preklopíme do druhej polovice okruhu. Smerujeme to Alta Badia – povrch spočiatku vysypaný vápencom vystriedajú vybrzdená hlina a korene. Kde nie sú rolety, sú skaly a kde nie sú skaly, sú korene. Na mojom XC-čku si to „užívam“ zo všetkých najviac 🙂

Zožujeme Jankovi škvarky, ktoré si nesie namiesto energeťákov a cestou zletíme do mestečka. Trošku pokľukatíme ulicami, kým nájdeme smer k ďalším lanovkám vyvážajúcim turistov aj cyklistov na hrebeň podobný našim Nízkym Tatrám. Nie je to tu také skalnaté ako všade dookola. Trošku mákneme hrebeňom za vlastné a už aj sa chodníček odpája od štrkovej cesty.

Počasie začína vyzerať kadejako, ale Janko (druhý, lebo dvaja boli) nás ubezpečuje, že to bude ok, bez dažďa a dokonca hlásia slnko. Super teda. Žiadny stres. Lúkami a lesom pokračujeme len trošku za Alta Badiu, odkiaľ to ide zas lanom ku chate Bec de Roces so štartom predposledného zjazdu.

Kto si netrúfa, môže ísť dolu cestou po zjazdovke, ale brzdiť v tomto strmáku na štrku nie je nič zábavné a viem si predstaviť, že úplní začiatočníci tu musia trpieť minimálne rovnako ako ich brzdy. Trail ide dolu cik cak – mierne dolu, zákruta, mierne dolu zas zákruta a tak.

V spodnej časti vás vtiahne do pekelného lesa nafutrovaného koreňmi, skalami, veľkými skalami – čistá radosť pre hartail, ale s fullom to musí byť krása. Keď nás vypľuje z lesa, leží pred nami Arabba. Tu sme boli aj včera. Použijeme rovnakú lanovku a zvažujeme, že by sme zopakovali chodník do sedla. Dážď visí na vlásku, ale Janka stále oslepuje slnko z mobilnej aplikácie.

Počkáme na slnko, či to balíme? No malo by byť dobre za chvíľku, hovorí. Až potom sa zbadá a s hlasným jááj – mám to prepnuté na Liptovský Hrádok, je všetkým jasné, že chodník nezopakujeme a letíme dolu, kým sa nerozprší.

Smeti alebo mŕtvola? 
Tretie ráno meteorológom vyšlo. Prší. Celý deň v sedle bicykla v tomto počasí a našom veku by už mohlo znamenať privodenie si dlhoročných zdravotných komplikácií. Sedieť v aute sa nám nechce, našťastie hneď vedľa začína chodník na hrebeň ku chate Forecella Pordoi. Frčí tam aj lanovka lanovka, ale zas čo budeme robiť celý deň? Oblečieme bundy, bicyklom dáme pokoj a začneme ukrajovať z chodníčka.

Ten síce stále stúpa, ale ubieha. Popod vápencové steny traverzujeme sem i tam, keď nám ponad hlavy preletia niečím naložené nosidlá prikryté čiernym igelitom. Je to taká malá lanovka vedúca priamo ku chate. Bzučiaci kôš na kladkách oceľového lana čaká v údolí pár ľudí a my hádame, či to boli smeti z chaty alebo mŕtvola.

Hore trochu pofukuje. Maličká chata je takto mimo sezóny prázdna – ak nerátame veselý personál, ktorému nerozumiem, čo ma celkom mrzí. Vsiakneme kávu (1,6 eura), trochu sa rozkukáme po okolí a pretože lístky na všetky lanovky v oblasti nám platia tri dni, ušetríme kolená a kráčanie v daždi dolu kopcom vymeníme za vzdušnú kabínku.

Z dnešného dňa už nič svetaborné nebude. Naberieme akurát vodu do bandasiek, aby nám frčala sprcha aj umývanie riadu a pri víne a kartách čakáme na ďalšie ráno.

Tri veže a dva dni 
Zas leje, ale teraz po nastavení aktuálnej lokality svitá nádej na lepšie časy. Poobede by sa malo opäť rozjasniť. Rozhodujeme čas dažďa využiť na presun do inej oblasti. Balíme veci, zdvíhame kotvy. Kurz Tre Cime – alebo aj tri veže – jedna z najväčších dominánt Dolomitov.

Karavan mordujeme v horských serpentínach, na ktoré konštruktéri pri nastavení automatickej prevodovky asi nemysleli.  Občas preradí, potom skoro vydochne pod kotlom a tak dookola, až to dáme cez manuál priamo pod západnú stenu Tre Cime vo výške 2300 metrov. Kilometrov to nebolo veľa, ale dokľukatiť sa sem cez sedlá a všetky úzke cesty trvá predsa len dlhšie ako bežné cestovanie na túto vzdialenosť u nás. Nič na tom, obloha je medzičasom opäť jasná.


PREČÍTAJTE SI TIEŽ:

10 zásad ako byť nápomocný pri zásahu záchranárskeho vrtuľníka.


Natlačíme niečo málo do batohov a skúsime ďalšiu trasu/netrasu, ktorú pošepkal strýko google. Od chaty Auronzo zľahka popedálujeme cestičkou k ďalšej chate Lavaredo. Viac menej je to rovina, cez deň dosť preplnená turistami okukujúcimi skalné veže vrcholmi siahajúcimi do samotného neba. Húfy našťastie mieria k nim a pri Lavarede odbáčajú.

Od tohto bodu už ideme skoro v samote. Spúšťame sa do doliny a potom opäť driapeme cestičkou vo svahu do sedla Cengia s výškou 2500 metrov. Je podvečer, obloha jasná, vietor žiadny, ľudia nikde. Iba my a tabuľa so zákazom bicyklovania. Čo to je ty vole? Plán je zrútiť sa na severnú stranu a cez chatu Locatelli švihať späť na juh k autu.

Každý chodník tu má pridelené nejaké číslo. Tabuľa so zákazom uvádza číslo chodníka, ktorý ale nevieme nájsť a nezhoduje sa ani s jedným z tých, ktoré vedú sem. Rozmýšľame. Možno je niekde v doline nepriechodný dáky úsek a tak dali tabuľu už sem, aby ľudia nevliezli do pasce a nezistili o 1000 metrov nižšie, že to ďalej nejde.

Naša vytýčená trasa by mala klesať len chvíľku a potom pokračovať v kamennej sutine vrstevnicou k ďalšej chate. Slnko má síce už poludnie dávno za sebou, ale mohlo by to vydať aj v prípade, že by sme sa museli vracať späť. Keby nie, nejaké svetlá máme. Ide sa dole!

Pár zákrut a už vidíme chodník ničím nerušený viesť až skoro ku chate. Ukrajujeme z traverzu ponad pleso po luxusne širokom chodníku, kde za celý čas stretneme iba jednu skupinku troch turistov. Hneď ako sa vydriapeme z dolinky máme pred sebou severné steny Tre Cime – monumentálne skalné veže lákajúce lezcov už viac ako sto rokov.

Teraz sa už nemáme kam náhliť. Požerieme čo to z batohov, cvakneme pár fotiek a užívame si horský podvečer. Bicyklami prekrútime do sedielka a odtiaľ iba dolu späť k autu. Kým Janko chystá večeru, využijeme čas na prieskum chodníka na západnej strane Tre Cime, ktorý máme na programe pre zajtrajšok.

Vystúpame pár metrov do najvyššieho bodu, kde nás už z diaľky facká rovnaká ceduľa so zákazom. Je to možné? Využijeme posledné večerné lúče na pár fotiek a frčíme na večeru, kde to preberieme.

Diskutujeme o záhadnej cedulke pokým obďaleč balí do auta matroš skupinka horskáčov chystajúcich sa na odchod. Janči nadviaže kontakt so svojimi talianskymi kolegami a vyzvedá. Už samo o sebe tu bolo husto so stovkami ak nie tisíckami turistov denne, keď pomedzi to začali jazdiť ešte ďalší na ebajkoch, stala sa situácia neúnosnou. Ale ak pôjdete skoro ráno, nemuselo by sa vám nič stať.

Alpský deň z brožúrky 
Víta nás ďalšie slnečné ráno. Vládne tu pokoj, okukávači ako my prídu v húfoch až o pár hodín a my nestrácame čas, zamykáme a mizneme. Pomedzi skalných mužíčkov okolo tabuľky s cyklistom a záhadným číslom režeme rannú samotu ešte stále ponorenú do tieňa Tre Cime.

Prehupneme kostry cez nevýrazné sedielko, okolo chaty Langlam zo slušnosti pretlačíme, hoci vonku zatiaľ niet ani nohy a už sa tešíme na zjazd spod úpätia severných stien. V rannom tichu hôr predbehneme prvé lúče a nenápadne v tieni pravidiel preskočíme na ďalší chodníček strmhlav padajúci do doliny Rienza.

Ide to super, šuštíme po skalkách, užívame si samotu, ktorá je až na neuverenie. Znesieme iba jeden exponovanejší úsek predelený niekoľkými schodmi a pomedzi smrekovce sfarbené jeseňou  padáme hlbšie a hlbšie do doliny. Prvú turistku stretávame až takmer v ústí. Bolo to nádherné.

Už iba hore. Obídeme zelené jazero Lago di Landro, niečo zjeme, Janči dofúka kolesá, mne dôjde, že som ich za 5 dní ani nesfúkol, vylezieme na asfaltovú cestu a ide sa hore. Každý svojim tempom. Stretneme sa pri Misruine, čo je o nejakých 300 vyššie a 7km ďalej. Tam len vychlipneme zvyšky vody z fliaš a hodíme sa do záverečného stúpania.

Ako sa hovorí: bič plieska na konci. Od Misuriny k autu je to ďalších cca 700 kopcových. Výživné kilometre tohto očistca strávim v tichu a urputnom boji so sebou samým. Parkovisko hore je o tomto čase našťastie už nafutrované do plna a ďalšie autá nepúšťajú. Iba občas nejaké zíde dolu a potom miesto neho zas dáke hore, ráno tu ale musí byť na bicykli celkom nepríjemné.

Odložíme bicykle a v garáži karavanu uzrieme koniec tohto výletu. Dáme ešte krátku prechádzku na protiľahlý hrebeň odkiaľ nazeráme do dolín, kadiaľ by to mohlo pustiť o rok. Tento výlet bol peckový. Aj napriek zlej predpovedi nás sprevádzalo parádne počasie a dobrá nálada.

Môj Blizz CRB90 som pripravil jedine prezutím na Pirelli Scorpion 2,4 so vzorkou viac do sucha. Pretože v Dolomitoch som bol už veľakrát, pribral som tiež nejaké náhradné plášte. Musím ale povedať, že ma milo prekvapili, neroztrhali sa na ostrých hranách a za celý čas mi podšmyklo predné koleso iba jediný raz.

Terén a traily tam sú vhodnejšie pre celopéra, no ak by ste sa vybrali s HT ako ja, teleskopická sedlovka bude na nezaplatenie. Celý výlet vrátane prenájmu karavanu, lanoviek, nákupu potravín, paliva, diaľnic aj parkovného pod Tre Cime stál každého okolo 600 eur. Cestujte a užívajte!

author-avatar

Majo Illéš - krátko o mne

Volám sa Majo Illéš a som najstarší chren z partie, prvá písomná zmienka o mne je z roku 1981. Pár rokov som pracoval ako profesionálny horský záchranár, následne ako redaktor v motocyklovom časopise Motohouse, pretože môj život vtedy napĺňali motorky a cestovanie. Neskôr som okúsil prácu kameramana a strihača v televízii, až sa to napokon celé zlialo a teraz môžem fotiť, písať, kamerovať, cestovať, chodiť po horách a žiť svoj sen vo vlastnej firme – Bicyklom po Slovensku.

Mohlo by vás zaujímať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.