Naše výlety

Aké to je postaviť pretek, kde budú ľudia trpieť a nadávať?

Možno ste už počuli o zimnej šialenosti Cyklonárez. Máme pár dní po jeho štvrtom vydaní a rok pred piatym pokračovaním. Už na prvom ročníku jazdili pretekári po lesných cestách Nízkych Tatier hore dole až po horskú chatu Magurka. Vtedy sa nám to zdalo ako riadny nárez. Dnes trpia v horách dva dni a kto vie, kde skončíme.

Keď si vezmete cyklistické preteky celkovo, je to vo svojej podstate strašná nuda. Štart tu, cieľ  tam a medzi tým nejaké to zákerné stúpanie, pekný chodníček lesom, cestička úbočím, kde tu blato, dáky potok. Z času na čas niekomu prepne, vymyslí trasu, ktorú sotva zvládne sám so skupinou piatich nadšencov a tradá, v kalendári je ďalší pretek.
Lenže kam idú pretekať tí „bujaci“, tí vlci samotári, tí drtiči horských hrebeňov porušujúci zákony, tí všetci, ktorí si nemerajú tepy, neriešia gramy, neriešia prílišne čas ani stravu a napriek tomu hlušia v horách aj vtedy, keď ostatní sedia doma vystrašení z dažďa?

A tak to celé prišlo. Dva dni zimného nárezu s umelými prekážkami, riadnou nádielkou kilometrov, porciou zábavy a to všetko na krutý rumunský štýl izolovaní kilometrami tmavých lesov od najbližšej civilizácie s pár opustenými budovami v okolí.  Perfektné miesto!


Dva dni
Dnes sa radi oháňame tým, že nemáme čas. Na nič. Na obed, priateľov, rodinu, šport… Po preteku každý hodí do seba guláš, bicykel do auta a dovi o týždeň. No chcú sa dnes ľudia rozprávať menej ako inokedy? Nemyslím si. Strašne rád spomínam na starý Psotkov memoriál, kde nám nerobilo problém prísť o deň skôr, večer sa zabávať, cez deň odbehnúť pretek a opäť to rozbaliť na parkete. Zmenilo sa niečo? Podľa mňa nie. Stále tu niekde driemu tie postavičky túžiace po zábave a dobrodružstve. Tak sme to skúsili.

Dáme dva dni a uvidíme, povedali sme si predminulý rok a piatkový večer sme okorenili meraným nočným prológom cez lesy a prekážky. Všetci ho šťastlivo zvládli, dali sobotný hlavný pretek a večer sme sa opäť zišli s tými, ktorí zostali spať do nedele. Nebolo to zlé, bola to sranda, ale ako sa to dá urobiť ešte inak?

Aby sme našli odpoveď, požičali sme si veľké auto, pani sme zatajili kam mierime, a hybaj do Rumunska. RedBull Romaniacs. Motorkárska šialenosť, ktorá má s endurom aké poznáme len pramálo. Vlastne je to týždenný boj s terénom, motorkou a sebou samým, na ktorý sa schádzajú jazdci z celého sveta. Aký to musí byť pocit, keď sa sem trepete napríklad z Mexika a nedokončíte hneď prvý deň v teréne, čo znamená stopku pre pokračovanie v preteku? Smútok a sklamanie dokáže zmierniť snáď len fakt, že nie ste sám, a končí s vami ďalšia stovka jazdcov. Ďalší deň ďalšia stovka. A ďalšia. Cieľom po týždni napokon prejde len hŕsta z tých, ktorí odštartujú.

 

A tam mi to došlo. Nemusí to byť o pár ľuďoch v cieli, ale ani nemusí ísť všetko tak hladko. Musí to zostať o zábave, no pribudnúť by mal pocit hrdosti na seba samého z toho, že to zvládnu. Skrátka. Malo by sa pritvrdiť. Prekážky postavíme chaoticky, podľa toho, čo všetko sa nám podarí nazvláčať, s tým si hlavu príliš nelámeme. Je tu ale kopec. Celkom brutálny kopec hoci na pohľad od cesty vyzerá nevinne, nenápadne a utiahnuto oproti svahom hlavného hrebeňa za ním. Sem ich vyženieme!


Na čelo si ťuká každý, koho sem vytiahnem na obhliadku terénu. Pre mňa je to poklad. Svah strmý ako sviňa a dostatočne dlhý na poriadnu vykapávku. Hneď mu dávam kamarátsky názov Borther of Everest a zvyšok jesene si spolu hrkútame obklopení samotou. Hľadám fleky, kde sú stromy redšie, terén čo najstrmší a línia priama od spodku až hore, nech to nekazia nejaké zbytočné traverzy na oddychovanie. Ja viem, tu to bude ťažké, ale malo by to ísť. Žiadny náhradný scenár si vlastne ani nepripravujeme, a kým sa nazdám, už ťahám pásky po stromoch na vyznačenie koridoru.

ŠTART
Do tmy sa valí prvá trojica, za ňou ďalšia, ďalšia a medzi tým už prvý z prvej schádza dole lúkou po prekážkach. Preletí Černobyľom (opustená budova) stočí to späť k štartu a vypáli k lesu. Ešte niečo málo nafilmujem tu pri štarte a pustím sa hore k Everestu, veď času mám dosť. Na úpätí stretnem Jura, vymeníme pár info a pýtam sa na Everest. „Myslím, že niektorí ťa zabijú“. Hm. Možno som to prestrelil. Možno je to naozaj moc.


V tichosti sa vkradnem do lesíka a s nemým úžasom sledujem ten boj. Niektorí vyhodia bicykel meter pred seba, spravia pár malých krokov k nemu a potom sa vedno zošmyknú o dva metre nižšie ako začali. Niektorí nadávajú. Lamentujú. Iní ticho stoja a oddychujú. Priznám sa, takto dáko som si to predstavoval, ale takto naživo je to nejaké surovejšie. Ani nerozumiem, prečo nadávajú. Zbytočne tak prídu o sily aj koncentráciu. Už nemám odvahu vôjsť medzi nich a začať filmovať. Zbalím foťák do batohu, ten si pevne utiahnem okolo seba, prekročím pásku a vyhliadnem  si tých, ktorí vyzerajú najhoršie. Vytrepem hore jeden bajk, potom druhý a ešte jeden.

 

Prežili všetci. Teraz ich čaká jazda na Magurku, kde je večera. Pár najzošrotovanejších beriem so sebou späť na Železné, aby nám nepomrzli niekde v lese dnes v noci alebo zajtra. Len čo dôjdem dolu už nám treba ísť na Magurku po mokré veci. Medzi tým sa ešte dozvedáme, že Stano sa nevie pohnúť s autom z lesa. Ach jo. Auto opreté o strom, pomaly sa zbiehame všetci. Kopanie, čečina pod kolesá, tlačenie. Nepomáha nič. Úloha pre naviják. Vybehnem po veci na Magurku a cestou zavolám na pomoc Jančiho, znie dohoda, s ktorou opúšťam partiu. Len čo sa otočím zastavuje dole na ceste auto. Telepatia funguje. Chlapci zachránení, ja letím po veci, a keď sa vrátim niečo pred polnocou, už sa sedí v kuchynke. Pivo. Konečne!

Posedíme do pol druhej, rozdelíme úlohy a o šiestej sme opäť vonku. Potrebujeme doznačiť dlhú trasu. Juro s Jankom Žiškom valia lesnými cestami, ja s Focusom beriem hlavnú cestu a niektoré krátke spojnice prebehnem pešo. Všade ľad. Nič dobré. Dotankujem a rýchlo späť.

Prechádzka ľadovým kráľovstvom
Dážď a odmäk spravili svoje. Miesta, ktoré sa ešte v stredu zdali perfektné, sú dnes na nepoznanie. Perfektne pripravené pásy sú už len dve bobové dráhy z čistého vodného ľadu. Niekde vo mne sa bije myšlienka o zrušení. Každý síce podpisuje papier o jazde na vlastné nebezpečenstvo, ale predsa len, za tým všetkým je môj podpis. Štart!
Kolóna sa pohne, my sa rozbehneme na svoje stanovištia a zostáva len čakať.  O chvíľku okolo mňa prejde prvý pretekár, druhý a postupne všetci. Vidím 400 metrov zo štyridsiatich kilometrov a asi päť pádov. Po poslednom skončím do Rangera a spustím sa dolu pod najdlhší zjazd ťažkej trasy. Keby niečo, vydriapem sa s autom oproti. Na šťastie, nikomu sa zatiaľ nič vážne nestalo, balíme a režeme na občerstovačku. Vyzerá, že by sa nám táto trúfalosť mohla prepiecť.


V cieli sú všetci, ktorí mali. Paráda. Chalanov čaká obed a potom sladké ničnerobenie do ôsmej večer, kedy vyhlásime výsledky. Snáď tam niekto bude. Naši chlapci a dievčence balia značenie na trase, rušia Everest, občerstvovačku a tak. Rozhodíme ceny, poznačím si ľudí vo výsledkoch a poďme to ukončiť. Jedáleň plná. Som moc rád, že sa vrátili aj chalani z okolitých dedín. Podáme si ruky a mikrofón konečne berie do rúk Štofo z Hudby z Marsu. Ten je s ním predsa len zohratý lepšie než ja. Od prvého songu sa strhne tancovačka a počas tretieho je chodbička medzi stolmi skoro plná. Perfektné! Ľudia sa chcú baviť a rozprávať aj dnes. Nič sa za tie roky nezmenilo.

Afterka končí, hudobníkov naložíme do novučičkého Fordu Ranger a vydáme sa krížom cez lesy na chalupu. Cítim sa ako v Kanade, hovorí Štofo (spevák kapely) a pozerá na tmavé stromy okolo nás. Nebude ti vadiť, keď tu na chvíľku zastavíme? – pýta sa a keďže nemám nič proti, vypínam motor a vystupujeme do nočnej tmy. Páni. Počujete ten les a potok? Perfektné. Chlapci od Trnavy niečo také zjavne nezažívajú každý deň. Chvíľku postojíme, porozprávame zážitky a keby nám nebola zima, sme tam určite dlhšie. Na Chate pod Javormi to vyzerá, že súkromná párty bude pokračovať ďalej 🙂 Radím spiatočku a radšej prchám späť na Železné. Jurovi sa podarilo pred zatvorením baru uchmatnúť pre mňa jedno pivo. Vychutnávam si ho do pol tretej 🙂


Ďakujeme:

Ford Slovensko
Podbanské resort
Zookee.cz
Saris
Horská záchranná služba
Chata pod Javormi
Chata Magurka
Železnô
Lesný komposesorát Partizánska Ľupča
Obec Partizánska Ľupča
LK servis
MTBIKER
Klaster Liptov
Hudba z Marsu

A všetkým dobrovoľníkom, kamarátom a kamarátkam, ktorí priložili ruku k dielu a pomohli.

7 komentárov ku článku “Aké to je postaviť pretek, kde budú ľudia trpieť a nadávať?

  1. maros píše:

    ten prolog bola makacka, ten kopec nabuduce uz nemusim, ako jednorazovy ulet povedzme ok, rad by som ale aby tie veci co chystas ostali v ramci cyklistiky, ze je to mozne obikovat v sedle, obcas preniest, preskakat s bikom stohy ok, ale driapat sa na kopec s bikom je myslim uz iny sport 😉

    1. Majo Illes píše:

      Maroško, nebuď vystrašený 🙂 Dúfali sme v mráz a keby tak bolo, vydriapali by ste sa po zjazdovke na bajkoch až pod les a odtiaľ je to hore už na skok. Žiaľ, bolo mäkko a zjazdovku by sme im zbytočne rozbili, preto ste museli tlačiť od spodku lúky a bolo to potom celkom dlhé lopotenie. Máš teraz rok čas, vylieč sa, potrénuj a o rok budeš len tak hádzať tú tvoju obludu hore vŕškom 🙂

      1. Tomáš Krutý píše:

        Super akcia, chodím už od prvého ročníka a každý rok iný. Kopec bol brutal, tiež som nadával, nečakal som až takú stenu, ale dal som to. Obhliadka kopca radšej nebola. Treba sám seba prekonávať. Hlavne, že sa nikto nezranil a všetci prišli do cieľa. Majko ďakujem veľmi pekne, všetkým čo to organizujete, sponzorom, pretekárom, že je taká atmosféra behom celého víkendu. Klobúk dole. Veľká vďaka všetkým

      2. maros píše:

        😉 oka

  2. maros píše:

    este jedna vec, tie fordy su skvele a dobre dotvaraju atmosferu preteku, aj Rangere aj ostatne. Sam som tento rok prisiel na van-e Transit Custom a po minule roky na S-maxe 🙂 tesi ma ze mate prave tohto sponzora.

  3. lto píše:

    To tlacenie/nosenie bolo najlepsie 🙂 .. pridal by som 2 take useky aj do soboty. Ved to ma byt narez a boj, nielen klasicke jazdenie , tepy, waty a tak 😀 .. toho si uziju seci v lete.

    Akurat z toho vrcholu mohol mozno byt merany este aj zjazd (aj ked teda v tom som nevynikal) az na asfaltku.

  4. Piny píše:

    Nechápem prečo niektorí toľko hundrali. Išlo len o to, ako sa k tomu postaviť. Hlavne si to bolo treba užiť. Volá sa to Cyklonárez, tak sa dalo čakať, že to nebude len také vozenie sa na bikoch. Klasických MTB pretekov je na Slovensku dosť, tieto sú netradičné, zaujímavé a organizačne zvládnuté perfektne 👍🏻 Radi prídeme aj na piaty ročník 😉

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *